Kategória: Русиньскы писателї

27. 6. 2024 ославить членка Сполку русиньскых писателїв Словеньска округлый жывотный юбілей. Знали сьте, же в молодых роках писала ай поезію? О жывотній пути юбіланткы ся можете дізнати якраз в день єй народенин о 16. 00 в Музею русиньской културы у Пряшові, де буде далшый із серії медайлонів – вызначны особности.

На нашій сторінцї публікуєме інтервю з юбілантков, котре зробила штудентка ґімназії у Снинї – Софія Плїшкова.

Rusinistika je zmenila životné plány

(K šesťdesiatinám Anny Pliškovej)

Doc. PhDr. Anna Plišková, PhD. je lingvistkou, publicistkou a kultúrno-spoločenskou dejateľkou vo sfére rusínskej kultúry. Narodila v roku 1964 v Snine, ale celý jej život je spätý s neďalekou dedinkou Pichne, kde vyrastala a žila až do ukončenia svojich vysokoškolských štúdií.

V roku 1987 ukončila Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, odbor Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov, kombináciu ukrajinský jazyk a literatúra a slovenský jazyk a literatúra. Po ukončení univerzity v rokoch 1987 – 1991 pracovala ako redaktorka ukrajinského týždenníka „Nove žytťa“, v rokoch 1991 – 1998 ako redaktorka a zástupkyňa šéfredaktora rusínskych periodík „Rusyn“ a „Narodnŷ novynkŷ“ v Prešove.  Od roku 1998 prechádza zmenou pracovného zamerania – stáva sa vysokoškolskou učiteľkou rusínskeho jazyka na Prešovskej univerzite v Prešove. V roku 2006 absolvovala externé doktorandské štúdium na Slavistickom ústave Jána Stanislava Slovenskej akadémie vied v Bratislave a na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského obhájila dizertačnú prácu na tému „Spisovný jazyk karpatských Rusínov: problémy formovania, kodifikácie, akceptácie a funkčných sfér“ a získala titul „philosophiae doctor“ („PhD.“). V roku 2010 sa na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského v Bratislave habilitovala v odbore Slovanské jazyky a literatúry a získala vedecko-pedagogický titul „docent“. Od roku 2008 pôsobí ako riaditeľka Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity, jediného pracoviska tohto špecifického zamerania na Slovensku, od roku 2011 na funkčnom mieste docentky a odbornej garantky bakalárskeho a magisterského študijného programu Učiteľstvo rusínskeho jazyka a literatúry (v kombinácii), od roku 2022 na funkčnom mieste univerzitnej profesorky a odbornej garantky aj doktorandského študijného programu Slavistika – rusínsky jazyk a literatúra. Od roku 2018 je riaditeľkou vedecko-pedagogického pracoviska Prešovskej univerzity – Centra jazykov a kultúr národnostných menšín, jediného svojho druhu na Slovensku a v zahraničí, súčasťou ktorého sú tri ústavy zamerané na vzdelávanie, vedu a výskum troch najväčších národnostných menšín žijúcich na Slovensku: Ústav maďarského jazyka a kultúry, Ústav rómskych štúdií a Ústav rusínskeho jazyka a kultúry. Anna Plišková sa vo svojej publicistickej, pedagogickej a vedeckovýskumnej činnosti zameriava na sociolingvistické aspekty súčasného rusínskeho jazyka, na dejiny rusínskeho jazyka, slovotvorbu a normotvorbu rusínskeho spisovného jazyka.

Pre naše interview sme sa rozhodli osloviť Annu Pliškovú preto, že pochádza nielen z nášho regiónu, ale priamo z našej obce Pichne, kam sa dodnes stále rada vracia najmä aby navštívila svoju mamu – moju babku, a rodinu svojho brata – môjho otca. Najmä vďaka priamemu príbuzenskému vzťahu už niekoľko rokov mám možnosť získavať informácie o jej práci, ktorá má na Slovensku unikátny charakter. Skúma totiž otázky postavenia Rusínov ako národnostnej menšiny žijúcej najmä na severovýchode Slovenska, presnejšie v Prešovskom kraji, a rusínskeho jazyka ako menšinového jazyka. Je prvou lingvistkou nielen na Slovensku, ale aj vo svete, ktorá nielen obhájila, ale aj napísala svoju dizertačnú prácu v rusínskom spisovnom jazyku. Je riaditeľkou unikátneho akademického pracoviska nielen v rámci Slovenska, ale aj v medzinárodnom meradle, ktoré sa zameriava na výskum jazykov a kultúr Maďarov, Rómov a Rusínov, ako aj vysokoškolského vzdelávania v jazykoch týchto národnostných menšín. Je autorkou mnohých publikácií vydaných v domácich a zahraničných vydavateľstvách, prostredníctvom ktorých popularizuje oblasť svojho výskumu. O rusínskom jazyku prednášala na rôznych univerzitách doma a vo svete. Je členkou výborov, vedeckých a odborných rád rôznych akademických a odborných inštitúcií, domácich a zahraničných kultúrno-spoločenských organizácií a inštitúcií, pracovných a poradných skupín štátnych orgánov Slovenskej republiky. Za svoju činnosť bola niekoľkokrát ocenená domácimi a zahraničnými akademickými a kultúrnymi inštitúciami. V našom rozhovore sme poprosili Annu Pliškovú zodpovedať niekoľko otázok týkajúcich sa jej pracovného života.

• Do školských lavíc ste prvýkrát zasadli vo vašej rodnej obci Pichne v roku 1970, povinnú školskú dochádzku ste dokončili v Snine a následne ste pokračovali v štúdiu na gymnáziu v Snine, ktoré ste úspešne ukončili v roku 1982. Bol pre vás výber vysokej školy ťažký, alebo ste mali jasnú predstavu o svojej budúcej profesii?

• Áno, mala som v tom jasno od základnej školy, že chcem byť učiteľkou, dokonca aj ktorých predmetov – ruského a nemeckého jazyka a literatúry. Motivovali ma učitelia týchto predmetov – ruského jazyka pani učiteľka Jenčíková a nemeckého jazyka pani učiteľka Ľuptáková na II. Základnej škole, a pán profesor PhDr. Sička a PhDr. Legdan na gymnáziu. Tomuto cieľu som podriaďovala vzdelávacie aktivity, zúčastňovala som sa olympiád v ruskom jazyku, kupovala som si doplnkové učebnice pre samoukov, aby som sa zdokonaľovala v týchto jazykoch. Okrem týchto dvoch cudzích jazykov som sa na všetkých uvedených stupňoch vzdelávania povinne učila ukrajinský jazyk a literatúru a samoukom som bola vo francúzskom jazyku, ktorého melodika lahodila môjmu uchu. Často som v televízii sledovala kurzy ruského a francúzskeho jazyka. Z toho vyplýva, že som mala veľmi kladný vzťah k výučbe jazykov, takže z toho logicky vyplynulo moje ďalšie štúdium na vysokej škole zameranej na učiteľskú profesiu.

Najbližšie k môjmu rodisku bola Filozofická fakulta UPJŠ v Prešove, na ktorej v danom období, bohužiaľ, nebolo možné študovať učiteľstvo ruského jazyka v kombinácii s nemeckým jazykom a literatúrou. Vzhľadom na to, že na FF sa nebolo možné dostať jednoducho, záujemcov bolo veľa a univerzita prijímala spravidla iba najlepších absolventov gymnázií, tak vedenie univerzity iniciatívne oslovovalo uchádzačov, prednostne z rusínskych regiónov, ktorí ovládali rusínske nárečia, azbuku a ktorí sa na ZŠ učili ukrajinský jazyk. Všetky tieto kritériá som spĺňala, tak som súhlasila so zmenou prihlášky na štúdium učiteľstva ukrajinského a slovenského jazyka a literatúry, ktoré som ukončila v roku 1987.

• Avšak po skončení univerzity ste nenastúpili do školstva. Zmenili ste názor?

• Je to tak. Už počas univerzity som spolupracovala s ukrajinskými redakciami, písala a publikovala som poéziu a po prvých skúsenostiach z pedagogickej praxe v poslednom ročníku vysokoškolského štúdia som zrazu zapochybovala o správnosti výberu svojej profesie a zmenila som rozhodnutie. Učiteľská práca na 2. stupni ZŠ ma dostatočne neoslovila, na gymnáziu možno o čosi viac. Zato práca v redakcii bola pre mňa veľkou výzvou, takže ponuku som prijala a neoľutovala som to nikdy, pretože mi ponúkla neoceniteľné praktické vedomosti a zručnosti: spoznávanie regiónu, v ktorom žijú Rusíni, a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí – v Poľsku, Maďarsku, Ukrajine, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, USA a Kanade – a samozrejme aj a ich nárečí, kultúry, tradícií a pod.

Zrejme to tak malo byť, asi som to mala zapísané v osude, ale toto som si uvedomila až neskôr, pretože práve vďaka štúdiu obidvoch „nových“ študijných programov som získala solídnu bázu vedomostí, ktorá mi v revolučnom období rokov 1989 – 1991 pomohla plynulo prejsť na praktické využívanie môjho rodného nárečia v písomnej podobe, a to najprv v ukrajinskej redakcii „Nove žytťa‟ a od roku 1990 v rusínskej redakcii „Rusyn a Narodnŷ novynkŷ“. Práve tieto rusínske periodiká sa stali bázou pre formovanie normy budúceho rusínskeho spisovného jazyka, ktorý bol na Slovensku kodifikovaný v roku 1995 a v roku 1997 bol po prvýkrát od konca 2. svetovej vojny zavedený do školského vzdelávania na Slovensku, od roku 1999 aj do vysokoškolského, konkrétne na Prešovskej univerzite.

• Bolo pre Vás náročné písať v rusínskom jazyku, keďže ste sa ho nikdy neučili v škole a jeho spoločenské postavenie bolo nejednoznačné, stál na okraji záujmu, dokonca po roku 1989 existovala silná opozícia z radov ukrajinskej inteligencie, ktorá odmietala vytvorenie nového spisovného jazyka pre Rusínov a prikláňala sa k ukrajinskému jazyku, ktorý do škôl na severovýchode Slovenska bol zavedený v polovici 20. storočia a na jeho podporu štát vytvoril aj celý rad inštitúcií (periodická tlač, rozhlas, divadlo, múzeum atď.)?

• Bohužiaľ pre rusínsky jazyk na Slovensku koncom 20. storočia nebolo odborníkov, pretože rusínska identita po roku 1945 bola násilne, politickým rozhodnutím zmenená na ukrajinskú. Najbližšie k práci na formovaní budúceho rusínskeho spisovného jazyka mali slavisti, vedecko-pedagogickí pracovníci, ktorí vyštudovali niektorý z východoslovanských jazykov, najmä ruský alebo ukrajinský. Našťastie takíto odborníci sa našli najmä v kruhoch rusistov, akademických pracovníkov, ktorí teda mali filologické vzdelanie a aj súhlasili podieľať sa na príprave prvých noriem rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku. Členovia ukrajinskej redakcie „Nove žytťa“, ktorí v nej presadzovali rusínsky jazyk a rusínsku národnú identitu, z tejto redakcie museli odísť, pretože prorusínske smerovanie novín ani rusínsku národnú identitu vydavateľ novín neakceptoval. Vzápätí „odídenci“ založili novú, prvú rusínsku redakciu periodickej tlače, súčasťou ktorej som bola aj ja. A to už sa začala písať nová história Rusínov a rusínskeho jazyka. Rusíni v prvom porevolučnom sčítaní obyvateľstva štát už akceptoval ako samostatnú národnostnú menšinu so svojim materinským jazykom rusínskym. Nová proeurópska politika Slovenska pred vstupom do Európskej únie mala byť zárukou akceptovania základných ľudských práv a slobôd, ku ktorým patrí aj sloboda prejavu národnej identity obyvateľstva a slobodné deklarovanie materinského jazyka. Vlastne vďaka záujmu SR vstúpiť do Európskej únie (2004) jej povinnosťou bolo ratifikovať okrem európskej legislatívy aj medzinárodné dohovory o ľudských, menšinových a jazykových právach a základných ľudských slobodách. A to už sa rodili nové perspektívy aj pre rusínsky jazyk na Slovensku, ktorý ako svoj materinský v sčítaní obyvateľstva v roku 2011, deklarovalo takmer 55 tisíc občanov SR. Bola to veľká satisfakcia pre Rusínov, ktorých národnostné a jazykové práva takmer pol storočia boli negované.

A či bolo pre mňa ťažké písať po rusínsky? Samozrejme, pretože hovoriť rodným  nárečím a napísať v ňom novinový článok sú dve rozdielne veci. Potrebovala som snáď 10 rokov na to, aby som si mohla povedať, že viem napísať článok po rusínsky, a navyše v spisovnej norme.

• Po desiatich rokoch novinárskej práce ste sa predsa len rozhodli pre školstvo a začali ste pôsobiť na akademickej pôde – Prešovskej univerzite. Ide o jedinú univerzitu na Slovensku, ktorá umožňuje vysokoškolské štúdium rusínskeho jazyka a jediná univerzita na svete, ktorá má akreditované všetky tri stupne vysokoškolského štúdia v odbore rusínsky jazyk a literatúra v kombinácii. V súčasnosti ste odbornou garantkou výučby rusínskeho jazyka a literatúry v bakalárskej, magisterskej aj doktorandskej forme. Bolo ťažké presadiť a realizovať nový študijný program zameraný na rusínsky jazyk a literatúru na Prešovskej univerzite?

• Prvá porevolučná rusínska organizácia na Slovensku, Rusínska obroda, od roku 1990 bola gestorom nielen vydávania rusínskych periodík, ale najmä riešenia jazykovej otázky Rusínov na Slovensku a v karpatskom areáli a vzdelávania Rusínov v ich materinskom rusínskom jazyku. Po roku 1989 sa usilovala o zriadenie katedry rusínskeho jazyka a literatúry a výchovu budúcich učiteľov rusínskeho jazyka pre elementárne vzdelávanie. Mňa spolu s doc. PhDr. Vasiľom Jaburom, CSc. nominovala na novovytvorené pracovné pozície na Prešovskej univerzite – vysokoškolských učiteľov rusínskeho jazyka a literatúry. Bolo to v roku 1998 a ja som si naivne myslela, že rozbehneme činnosť tohto nového pracoviska a vrátim sa naspäť k redaktorskej práci, ktorá ma veľmi bavila. Odvtedy však prešlo štvrťstoročie a ja som zapadla do akademického súkolia, v ktorom som doposiaľ nenašla vhodný priestor ani čas, aby som sa vrátila k žurnalistike. Naopak, pribúdajúce povinnosti na univerzite ma neprestajne, tvrdo a systematicky vťahovali hlbšie a hlbšie do akademického života až do takej miery, že človek sa obáva z neho vystúpiť, ako keby mal strach z toho, že zabehnutý systém prestane fungovať. Neviem, či by to tak bolo, pretože som to nevyskúšala. To preto, že stále som mala na pamäti slová klasika: „Len aby sme v hanbe neostali“. A to je už vecou mentálnej zrelosti, cti a zodpovednosti, zmyslu pre povinnosť či zodpovednosť za pracovný kolektív, s čím sa človek dokáže vysporiadať až v určitom čase, s pribúdajúcim vekom, vedomosťami a skúsenosťami, ktoré by mal odovzdať svojim nasledovníkom a tak zachovať kontinuitu pracoviska a rozvíjajúceho sa odboru. Ak mám pravdu povedať, udomácňovanie rusínskeho jazyka na Prešovskej univerzite bolo od samého začiatku problematické, pretože proukrajinská inteligencia v tom čase mala na univerzite významné zastúpenie v rôznych grémiách a robila všetko preto, aby vysokoškolské vzdelávanie rusínskeho jazyka sa na univerzite nezačalo. Základnú iniciatívu v tomto smere vyvinul štát, ktorý univerzite v roku 1994 poskytol účelovú dotáciu na založenie inštitúcie a zamestnanie troch pracovníkov, ktorí by sa podieľali na činnosti Oddelenia rusínskeho jazyka a kultúry. Z vyššie uvedených dôvodov rusínske oddelenie začalo fungovať až od 1. septembra 1998. Samozrejme je to najdôležitejší dátum, od ktorého sa píšu dejiny vysokoškolskej rusinistiky na Slovensku. A ja som poctená, že som mohla byť ich súčasťou.

• Na Slovensku sa rusinistikou zaoberá málo vedcov. Sú sústredení prevažne na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity, ktorého ste riaditeľkou. Napriek tomu výsledky činnosti vášho pracoviska sú výnimočné, už len vzhľadom na to, že nikde inde vo svete v súčasnosti nie je možné študovať rusínsky jazyk vo všetkých troch stupňoch vysokoškolského vzdelávania či zdokonaľovať sa v rusínskom jazyku počas Medzinárodnej letnej školy rusínskeho jazyka a kultúry Studium Carpatho-Ruthenorum. Čo to pre vás ako pre človeka znamená? Cítite hrdosť, že aj Vašou zásluhou sa na Slovensku podarilo vybudovať silnú základňu pre profesionalizáciu rusinistiky?

• Určite je to pre nás potešujúce, ak okolie vníma a kladne hodnotí našu prácu. Unikátne postavenie nášho pracoviska v rámci vysokoškolského vzdelávania znamená pre náš kolektív od samého začiatku aj „unikátne“ povinnosti, najmä v záujme zabezpečenia študijnou literatúrou všetkých predmetov štúdia, ale aj propagáciu tohto štúdia doma a v zahraničí. A túto úlohu by nedokázal splniť jeden človek. Po roku 2008, v ktorom vznikol náš ústav, naše pracovisko posilnili noví kolegovia a neskôr už aj prví absolventi doktorandského štúdia, ktorí predtým u nás absolvovali bakalársky aj magisterský program. Takže podarilo sa nám vychovať prvú generáciu rusinistov, ktorí verím budú v nami začatej práci na poli rusinistiky pokračovať a ústav dokážu pozdvihnúť na ešte vyššiu úroveň. Dnes máme zamestnaných troch našich absolventov na pozícii odborný asistent a dvoch doktorandov, ktorí sú tiež našimi absolventmi. A to je veľký úspech, ktorý sa nepodarí každému pracovisku. Vychovať si svojich nástupcov. Nami organizované medzinárodné konferencie a ich výstupy, 3-týždňový medzinárodný vzdelávací projekt Studium Carpatho-Ruthenorum, dlhodobý projekt Vedecký seminár karpatorusinistiky za účasti domácich a zahraničných vedcov, prezentačná akcia Deň otvorených dverí na ÚRJK a iné projekty nám zabezpečujú medzinárodné renomé, propagáciu štúdia a nadväzovanie spolupráce so slavistickými pracoviskami v strednej a východnej Európe, Kanade a USA. To je dôležité aj pre našich študentov, ktorí vďaka tejto spolupráci môžu absolvovať študijné pobyty a stáže na týchto pracoviskách a univerzitách v Európe a Amerike.

• Čo znamenalo pre vašu kariéru stať sa riaditeľkou Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry na Prešovskej univerzite?

• Ako som už spomínala, kariéru v školstve som nikdy neplánovala, tak ako ani prácu v tejto sfére. Zhodou okolnosti sa stalo tak, že som sa predsa len do školstva dostala a to pre mňa znamenalo zvyšovanie kvalifikácie a získavanie vedeckých titulov potrebných na odborné garantovanie našich študijných programov. Nikdy som však nad mojimi vedeckými postupmi či hodnosťami nerozmýšľala ako nad „kariérou“. Pre mňa to boli iba úlohy a povinnosti, ktoré som musela splniť – ako som už spomínala – aby sme v hanbe neostali. A takto to je dodnes, snažím sa v rámci možností plniť svoje pracovné povinnosti a dosahovať také výsledky v práci, ktoré potvrdia opodstatnenosť existencie nášho ústavu, generujú výstupy do kultúrno-spoločenskej sféry Rusínov doma a v zahraničí a posilnia status rusínskeho jazyka a rusinistiky aj v medzinárodnom kontexte.

• Od roku 2019 ste členkou poradného expertného tímu pre národnostné menšiny prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej. Čo je náplňou Vašej práce v tejto oblasti a čo to znamená pre vašu univerzitu?

• Vďaka môjmu dlhodobému pôsobeniu v tomto unikátnom odbore, v rusínskej národnostnej kultúre, školstve, publicistike, edičnej činnosti a pod. ma predstavitelia štátnej správy, do kompetencie ktorých patria národnostné menšiny, rusínske národnostné organizácie či inštitúcie často navrhovali do rôznych funkcií súvisiacich s prípravou rôznych legislatívnych materiálov a dokumentov, často ma pozývali či navrhovali do pracovných skupín, výborov, odborných rád a pod. Čiže aj funkcia v poradnom expertnom tíme prezidentky SR Zuzany Čaputovej je jednou z nich. Ide o poradný orgán, preto pani prezidentka v záujme objektívne a priamo konzultovať rôzne problémy národnostných menšín priamo s nimi vytvorila tento tím, kde sú zastúpené najväčšie národnostné menšiny a ostatné menšiny žijúce v SR. Myslím si, že je to vhodná forma spolupráce hlavy štátu s národnostnými menšinami, ktoré zároveň majú možnosť priamo predostierať svoje problémy hlave štátu a navrhovať možné riešenia problémov. Myslím si, že aj pre našu univerzitu je to pocta, ak hlava štátu vníma a oceňuje činnosť jej pracoviska či osôb, ktoré pracujú v prospech tej alebo inej národnostnej menšiny.

• Častokrát absolvujete rozhovory takéhoto typu, ktoré sú zverejnené v novinách alebo rádiách. Aké posolstvo by ste chceli odkázať ľuďom, ktorí sa hanbia za svoju rusínsku identitu?

• Z desiatok rozhovorov, ktoré som poskytla rôznym médiám doma a v zahraničí, je možné vydedukovať jednoznačný odkaz: tak ako za svoju príslušnosť k určitej cirkvi, tak ani za svoju príslušnosť ku konkrétnej národnosti by sa človek nemal hanbiť. Tak ako príslušnosť k cirkvi – v prípade Rusínov ide o pravoslávnu alebo gréckokatolícku, tak aj príslušnosť k národnosti – v našom prípade k rusínskej, slovo „hanba“ v žiadnom prípade nie je namieste. Prečo? Podľa mňa je svätou povinnosťou každej nasledujúcej generácie sa snažiť, aby dedičstvo získané od svojich predkov si ctila, pestovala a odovzdala ho generácii ďalšej. Ak niekto pociťuje hanbu za svoju národnosť, ktorú si nevybral, ale zdedil po svojich predkoch, to znamená, že nič nevie o dejinách svojej národnosti, o dejinách jazyka a kultúry svojej národnosti, o významných osobnostiach svojej národnosti, ktorých si uctieva civilizovaný kultúrny svet. Skôr tento stav považujem za „hanbu“ a nedôstojné zaobchádzanie so stáročiami udržiavaným národným bohatstvom našimi predkami. Ovláda školopovinná generácia aspoň základné informácie o Alexandrovi Duchnovičovi, Alexandrovi Pavlovičovi, Adolfovi Dobrianskom či Alexandrovi Beskydovi? Veď to sú osobnosti hodnotovo rovnocenné s Ľudovítom Štúrom, Jozefom Miloslavom Hurbanom, Jankom Kráľom či Michalom Miloslavom Hodžom alebo množstvom iných osobností z obdobia národného obrodenia v slovenskom kontexte. A kto nepozná dejiny, hodnoty, tradície, kultúru, svojej národnosti či národa, žiaľ nemá byť na čo hrdý. Základný problém vidím v zániku základných škôl v rusínskych obciach a v nezáujme Rusínov odovzdávať svojim deťom dedičstvo svojich predkov.

• Na záver nášho rozhovoru Vám chcem položiť ešte jednu hypotetickú otázku: Ak by ste mohli v momente zmeniť na svojom živote jednu vec, ktorá by to bola?

• Ak by som mohla odpovedať odľahčene a veľmi jednoducho, tak chcela by som byť paňou svojho času, aby som sa mohla venovať iba podstatným veciam v živote, častejšie zavítať do svojej rodnej obce Pichne, k svojej mame a mne blízkym ľuďom. Očividne s pribúdajúcim vekom si to uvedomuje intenzívnejšie a naliehavejšie každý človek, najmä keď sa z jeho života vytrácajú jeho najbližší a rodinné väzby a vzťahy sa časom otupujú. Vtedy je človek tvrdo konfrontovaný sám so sebou a je doslova bičovaný vlastnými výčitkami prečo dopustil, aby to bolo práve tak a nie inak, prečo nedokázal pristúpiť hoci aj na radikálne zmeny, ktoré by v konečnom dôsledku do jeho života možno vniesli väčší pokoj, rovnováhu a snáď aj pocit uspokojenia z takejto zmeny, pretože by upriamili jeho myseľ a vnútornú energiu na omnoho podstatnejšie a zároveň tak veľmi prirodzené hodnoty života – návrat k vlastným koreňom, rodinnej spolupatričnosti a samotnej podstate ľudského bytia.

Sofia Plišková,

Cirkevné gymnázium sv. Cyrila a Metoda Snina.

На многая і благая лїта, Анько!