Prof. Elaine RUSINKO: Karpatorusínska literatúra v USA

Karpatsko-rusínska literatúra v USA

Približne 1.3 milióna karpatsko-rusínskych Američanov má svoje korene v Karpatskom regióne východnej Európy. Väčšina ich predkov imigrovala v rokoch 1880-1914 z územia, ktoré je teraz súčasťou Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Karpatskí Rusíni, ktorí počas celej histórie nemali svoj vlastný štát, sú tiež známi ako Rusnáci, Karpatskí Rusi, Karpatskí Ukrajinci a Rusíni a tí, ktorí pochádzajú zo severných svahov Karpát, sa nazývajú Lemkovia. Väčšina Karpatských Rusínov je stúpencami východného kresťanstva, či už pravoslávneho alebo byzantsko-katolíckeho, a cirkev bola tradične centrom karpatsko-rusínskeho spoločenského a kultúrneho života spolu s bratskými spoločenstvami a bratstvami, ako napríklad Grécko-katolícka únia rusínskeho bratstva (Wilkes Barre, Pennsylvania) a Spojené spoločenstvá grécko-katolíckeho náboženstva (McKeesport, Pennsylvania). V súčasnosti podporujú rusínsky kultúrny rozvoj svetské organizácie, ako napríklad Karpatsko-rusínske výskumné centrum (Ocala, Florida, USA), Karpatsko-rusínska spoločnosť (Pittsburgh, Pennsylvania), a Rusínska asociácia (Minneapolis, Minnesota, USA).

Pôvodne sa literárne práce rusínskych autorov objavili v takmer šesťdesiatich novinách a iných periodikách, ktoré boli vydané pre rusínsko-americkú komunitu, najrozšírenejšími z nich boli Amerikansky Russky Viestnik  (Americko-ruský posol, 1892-1952), Prosvita (Osveta, 1917-2000), Vostok (Východ, 1919-50), Lemko (1928-39), Den’ (Deň, 1922-26) a mesačník s krátkou životnosťou Niva (Pole, 1916). Rusínsko-americká literatúra bola tiež publikovaná v almanachoch každoročne vydávaných rôznymi bratskými organizáciami, ktoré okrem poézie a prózy rusínskych autorov väčšinou obsahovali mesačný kalendár, populárne články o rusínskej histórii a kultúre a životopisy slávnych Rusínov. Tradícia almanachov alebo kalendárov sa v Spojených štátoch nedávno obnovila prostredníctvom karpatsko-rusínskej publikácie Rusínsko-americký almanach 2005. V súčasnosti je však problematické zohnať pôvodné almanachy a noviny a niektoré tituly alebo kompletné série už nie sú dostupné vôbec. Uskutočnilo sa niekoľko štúdii o rusínsko-americkej literatúre a zoznam rusínsko-amerických publikácií neexistuje.

Literárny život v rusínskej domovine je tradične spätý s otázkami jazyka a národnej identity. Rusíni, nachádzajúci sa na križovatke kultúry východnej Európy a vystavení protichodným politickým tlakom, emigrovali do Ameriky bez jasného národného povedomia a spisovného jazyka. V čase najväčšej imigrácie do Ameriky pred 1. svetovou vojnou komunikovali Karpatskí Rusíni v niekoľkých dialektoch, ktoré súčasní jazykovedci klasifikovali ako súčasť ukrajinského jazyka, hoci v dôsledku slovenskej, poľskej a maďarskej prímesi sa reč Karpatských Rusínov značne líši od spisovnej ukrajinčiny. Písomný prejav u každého zodpovedal jeho vlastnému chápaniu rusínskej národnej identity. Niektorí tvrdia, že Rusíni boli vetvou väčšej populácie „Všerusov“, iní sú vyhlasujú, že patrili k ukrajinskej národnosti, a ďalší zasa trvajú na tom, že Rusíni boli samostatnou etnickou skupinou, síce príbuznou, avšak odlišnou od Rusov, ako aj Ukrajincov. Preto bola časť ranej rusínsko-americkej literatúry napísaná v ruštine a ukrajinčine. Väčšina spisovateľov však uznávala odlišnosť rusínskej kultúry a používala nespisovný jazyk, ktorý sa riadil ruskou gramatikou, ale zahŕňal početné lexikálne a syntaktické výpožičky z karpatsko-rusínskeho dialektu, ako aj angličtiny. Rusínski spisovatelia pôvodne písali v cyrilike, ale do 30-tych rokov 20. storočia väčšina prevzala latinskú abecedu používajúc systém transliterácie založený na slovenskom pravopise. Spočiatku bola rusínsko-americká literatúra zameraná výhradne na rusínsku komunitu. Od 50-tych rokov 20. storočia sú však takmer všetky publikácie pre karpatsko-rusínsku komunitu písané v angličtine a autori svoje práce orientujú na širšie publikum. Tretia generácia rusínsko-amerických spisovateľov svoje práce ideologicky postavila do kontextu súdobého rusínskeho hnutia brániaceho identitu Rusínov ako samostatnej etnickej skupiny. Od pádu komunizmu zaznamenala rusínska kultúra v rámci Európy znovuzrodenie, ktoré bolo podporované záujmom Rusínov žijúcich v Spojených štátoch amerických o ich etnický pôvod.

Väčšina rusínsko-amerických spisovateľov prvej generácie trvala na svojom amatérskom postavení v literatúre tvrdiac, že k literatúre ich vedie len láska k svojmu ľudu. Mnohí autori boli predovšetkým grécko-katolícki kňazi, ako napríklad Stefan Varzaly (1890-1957) a Basil Shereghy (1918-1988), ktorí vydávali príležitostné básne a dramatické diela v almanachoch, resp. novinách. Iní boli novinármi, ako napríklad Peter Maczkov (1880-1965), autor zbierky náboženskej poézie (Vinec nabožnych stichov, 1958), alebo Stefan Telep (1882-1965) a Nicholas Cislak (1910-1988), ktorí písali hry pre amatérske divadelné zoskupenia. Grécko-katolícky kňaz Emilij Kubek (1857-1940) bol plodným spisovateľom a je dodnes známy ako autor románu Marko Sholtys, jediného svojho druhu napísaného v rusínčine a vydaného v USA. Dymytrii Vyslotskii (1888-1968), známy pod pseudonymom Vaňo Hunjanka, bol aktívnym novinárom v komunitách Lemkov v Kanade a USA v rokoch 1922-1945, a jeho poviedky a hry sa objavili vo výročných almanachoch, ktoré publikoval v 30-tych rokoch 20. storočia (Karpatorusskii kalendar’ Vania Hunjanka, 1930-1938).

Hoci sa väčšina ich príbehov odohráva v novom svete, u rusínsko-amerických autorov sa prejavuje istá odluka od reality amerického života, vyplývajúca z ich didaktického zámeru a upriamovania pozornosti na morálne a mýtické princípy. Na rozdiel od väčšiny etnickej americkej literatúry sa málo pozornosti venuje tomu, čo ich motivovalo k opusteniu svojej krajiny a ceste za oceán, prípadne problémom s prispôsobovaním sa novému svetu. Mnoho rusínskych postáv nedosahuje úspech nasledovaním amerických vzdelávacích, spoločenských alebo politických nariadení, ale intenzifikáciou tradičných hodnôt. Napríklad v Kubekovom príbehu “Palko Rostoka,” ktorý sa odohráva v priemyselnej Amerike, čo bolo typické pre rusínskych imigrantov, eponymický hrdina schováva svoju rusínsku identitu a záhadnú minulosť, keď bol neprávom uväznený. Materiálny úspech a všeobecný obdiv nedosahuje štrajkom proti majiteľovi továrne, ale snahou o zmierenie a kompromis. Keď sa jeho tajomstvo odhalí, Palko vzdá svojej rusínskej minulosti poctu, ale stáva sa novým Američanom, čo je symbolicky prejavené tým, že si oholí bradu. Hodnoty, ktoré Kubek vyjadruje vo svojom príbehu, sa opakujú u každého rusínsko-amerického autora – kľúčom k úspechu sú poctivá práca, čestnosť, striedmosť a šetrnosť; čestný človek, ktorý dosiahne úspech, nie je materialistický ale láskavý a predovšetkým skromný. Je však zjavné, že Kubekova chvála rusínskej národnostnej príslušnosti nezahŕňa všeobecné schvaľovanie americkej rôznorodosti, keďže autor a jeho hrdinovia si zachovávajú niekdajšiu predpojatosť, cítia averziu k špekuláciám vo svete obchodu, nedôverujú účinnosti právnych opatrení a podozrievajú politické skutky. Hrdinovia rusínsko-americkej literatúry nevinne trpia v melodramatických zvratoch, prekonávajú darebákov vo svete svojim morálnym charakterom. Rusínsko-americká literatúra často postráda realistické a kultúrne charakteristické črty a je založená na alegórii. Zobrazenie cností pracujúcej triedy a víťazstva dobra sú určitým naplnením prianí čitateľov a vyhliadkou spoločnosti, v ktorej kde budú úspešní vďaka svojim morálnym cnostiam.

Tento mýtus je len trochu pozmenený v diele Vyslotskeho-Hunjanky a Cislaka, kde má rozprávanie o Popoluške politické podfarbenie. V týchto dielach sú morálne cnostnými prosovietski socialisti, ktorí bojujú proti aristokracii a cirkvi. Na rozdiel od Kubeka je Hunjankov postoj až prehnane namierený proti cirkvi a jeho hrdinovia otvorene zastávajú politické riešenia sociálno-ekonomických problémov. Jeho príbehy “Starŷ i molodŷ“ („Starí a mladí“, 1925) a “Marko Boháč” (1932), ako aj jeho hry Sholtys (1935) a Petro Pavlyk (1937) zobrazujú boj Lemkov o prežitie v ich rodnej krajine v chudobných podmienkach a pod politickým útlakom. V dielach “Leško Myrna” (1932) a “Agentŷ” (“Agenti,” 1928) rusínski imigranti v Spojených štátoch amerických zažívajú Veľkú hospodársku krízu a autori vyjadrujú podporu robotníckym odborom. Hunjanka-Vyslotskii neustále pripomína svojim americkým čitateľom, aby ponúkli pomoc a podporu svojim bratom v Európe.

Najpopulárnejšie literárne žánre rusínsko-amerických spisovateľov prvej generácie boli poézia a dráma. Krátke hry boli dostatočne veľkým repertoárom pre početné dramatické krúžky pôsobiace pri miestnych farnostiach a bratských organizáciách. Mnohé z týchto hier sa odohrávajú v americko-rusínskych komunitách a zobrazujú ich problémy – snaha stať sa Američanmi, generačný konflikt a alkoholizmus. Trojaktová hra Fedorišinovy (Fedorišinovci, 1925) Valentina Gorza (1869-1943), založená na skutočnom príbehu, sa zaoberá týmito otázkami. Americké sviatky, ako napríklad rodinná večera pri príležitosti Vďakyvzdania, sú prejavom úcty k druhej generácii rodiny, ale sú úplne nepochopiteľné pre ich nábožensky založenú matku, ktorá lipne na tradíciách, a pre otca alkoholika. Napriek snahe konať v súlade s americkým právnym systémom je najstarší syn donútený zabiť vlastného otca, aby ochránil rodinu a dosiahol “americký spôsob” života. Stefan F. Telep písal satirické hry, v ktorých zobrazuje dcéru bojujúcu proti patriarchálnej autorite (Khytra dîvchyna, Bystrá dievčina, 1927) a huncútske skutky rusínskych imigrantov, ktorí prišli do styku s americkým právnym systémom (V sudî, Na súde, 1944). Od obecenstva sa očakáva, že sa bude smiať na šibalstvách jednoduchých Rusínov, ale sudca napomína, aby rodičia vychovávali svoje deti tak, aby mohol ich ľud byť na ne hrdí a deti zasa majú pamätať na svoje korene. Máriin problém (1941) od Judy Mirek, napísaný v zmesi angličtiny a rusínskeho nárečia, je lekciou pre mladých Rusínov, aby si vážili svoje jazykové a kultúrne dedičstvo. Aj keď Máriina rusínsky hovoriaca matka jej hovorí, že „neexistujú zlé národnosti, len zlí ľudia,” ovplyvniť ju môže len jej škótsko-americký priateľ, ktorý jej pripomína, že Amerika je „miestom, kde sa miešajú rôzne národnosti.” Do roku 1960 hry, ako napríklad komédia Vaňo Peperytsia Nikolaja Tsysliaka, satirizovali imigrantskú komunitu, ktorá si v očiach nedávnych imigrantov zachovávala tie isté chyby a slabiny, ktoré boli typické pre ich život v pôvodnej krajine.

Zatiaľ čo divadelné hry boli predovšetkým ľahké a zábavné, poézia bola skôr vážna, náboženská a ideologická. Diela Sigmunda Brinskeho (Stichi, Verše, 1922) a Ivana A. Ladižinskeho (Karpatorossy v Evropi i Ameriki, 1940) sú plné lyrických výlevov o kráse domoviny a utrpení, ktoré Rusíni zažili. Väčšiu estetickú hodnotu majú diela dvoch talentovaných básnikov, ktorí svoju literárnu kariéru začali v Európe, ale publikovali aj v USA – rusky orientovaný Dmitrii Vergun (Karpatskie otzvuki, Karpatské ozveny, 1920) a Sevastiian Sabol, básnik, ktorý písal v ukrajinčine pod pseudonymom Zoreslav a bol zároveň baziliánskym mníchom (Z rannikh vesen, Zo skorých jarí, 1963).

Spisovatelia druhej generácie písali v angličtine, aby si uctili pamiatku imigrantov v rozsiahlejších literárnych dielach. Prvým rusínsko-americkým spisovateľom, ktorý hľadal divákov mimo rusínskej komunity bol Vasil S. Koban a jeho román The Sorrows of Marienka (Marienkine súženie, 1979) napísaný v štýle sociologického realizmu. Thomas Bell, ktorého otec mal rusínsky pôvod, sa vo svojom známom románe Out of This Furnace (Preč z tejto páľavy, 1987) zaoberal osudmi Rusínov, Slovákov a ďalších východoeurópskych imigrantov počas hospodárskej krízy. Sonya Jason, dcéra imigrantov z Podkarpatskej Rusi, do svojich pamätí Icon of Spring (Idol jari, 1987) zakomponovala aj rusínsko-americkú tematiku. Ann Walko vo svojom diele Eternal Memory (Večná pamäť, 1999) preplietla spomienky zo života imigrantov s piesňami a receptami a rozprávaním o domovine ich doplnila do esteticky zostavenej poetickej prózy. Adaptácia hry Anny Walko Zhenska shleboda (Ženská sloboda), pôvodne napísanej v rusínčine, bola odohraná v angličtine v Múzeu Andyho Warhola v Pittsburghu v roku 2004. Je zriedkavým protikladom k tradičnému sexizmu vyjadrenému v typickej mužsky orientovanej rusínsko-americkej literatúre.

Tretia generácia rusínsko-amerických autorov sa skôr než na kreatívnu literatúru zameriava na literárne a historické vzdelanie, avšak nedávno sa objavili romány autobiografickej fikcie, ktoré siahajú za hranice rusínskej komunity. Román Nicholasa S. Karasa Hunky: The Immigrant Experience (Hunky: Skúsenosť imigranta, 2004) spája históriu, životopis a fikciu a popisuje život troch generácií Rusínov od ich domova v Karpatoch až po priemyselnú Ameriku. V diele Less Than Diamonds (Menej než diamanty, 2002) rozpráva Pete Bohaczyk podobný príbeh zo života rusínskych baníkov. Tieto romány, žiaľ, vykazujú nízku estetickú hodnotu a odhaľujú mnoho nejasností o rusínskej histórii a identite. Zatiaľ nedokončený román Marka Wansu The Linden and the Oak (Lipa a dub) je vedecky podloženým a historicky presným dielom napísaným poetickým štýlom a zachytávajúcim dušu rusínskeho ľudového umenia.

Prof. Elaine RUSINKO, Baltimore, USA, 10. 10. 2008

 

Ďalšie publikácie:

Magocsi, Paul R. “The Carpatho-Rusyn Press.” In Sally M. Miller, ed., The Ethnic Press    in the United States: A Historical Analysis and Handbook. New York, Westport, Conn., and London: Greenwood Press, 1987, pp. 15-26.

________. Our People: Carpatho-Rusyns and Their Descendents in North America. Toronto: Multicultural History Society of Ontario, 1984.

________. “Rusyn-American Ethnic Literature.” In Wolodymyr T. Zyla and Wendall M.

Aycock, eds. Ethnic Literatures Since 1776: The Many Voices of America, Vol.   II. Lubbock: Proceedings of the Comparative Literature Symposium, Texas Tech

University, January 1976, IX (1978), pp. 503-20.

Галчакова, Анна

(11. 04. 1929 – 26. 07. 2006)

Публікації

  • Лабірські оповідання (1976)
  • Окрилені мрії (1976)
  •  Вдови і сироти (1982)
  • Тисячі сонць. Балади (1984)

Aнна Галчакова ся народила в Меджілабірцях (тогдышнёго Гуменьского окресу) в ґаздівскій родинї. Як девятьрочній єй умер маленькый – лем вісеммісячный брат Еміл, а позад нёго занедовго ай нянько, также єй далшый жывот быв позначеный главнї стратов нянька. По скончіню основной школы і міщанкы одышла учіти ся до Батёвян (теперїшнёго Партізаньского), де в добрї выбавленій книжніцї могла спознавати літературу, під впливом якой зачала сама писати властны віршы. По скончіню школы робила в розлічных професіях – як секретарька, учтовнічка, выхователька… Мала дві дївкы і єдного сына. Довгы рокы жыла в Пряшові, але кедь поховала свого другого мужа, першла жыти до пензіону про старых людей – до Бардеёва, жебы была близше ід свому сынови – докторови-пріхіатрови. Ай наперек тому, же не мала нияку філолоґічну освіту, барз любила писати поезію. Патрила к тым русиньскым авторкам, котры писали (в часах соціалізму) у своїм лабірьскім діалектї (не приїмаючі україньскый язык), хоць про тото зажыла много понижованя од „высшой писательской касты“. Наперек тому, як сама конштатовала, найлїпше ся єй писало по своёму – по русиньскы. Самособов, тогдышнїй выдаватель – КСУТ вшыткы єй творы коріґовав – до „містного україньского языка“. Так єй вышло 5 книжок: Лабірські оповідання (1976), зборникы поезії Окрилені мрії (1976), Вдови і сироти (1982), зборник стишків про дїти: Тисячi сонць (1984) i Балади (1984). По кодіфікації русиньского языка Анна Галчакова реґуларно публіковала свої віршы в русиноязычных періодіках Народны новинкы і Русин, пізнїше ай в Русиньскім народнім календарю. Єй стишкы вышли ай в зборнику поезії Русинів на Словеньску: Муза спід Карпат (Пряшів, 1996), таксамо в антолоґії русиньской поезії Русински/Руски піснї (Новый Сад, 1997). Шкода, же ся не подарило выдати єй самостатный поетічный зборник по русиньскы. То было єй найвекшым желанём. В пензіонї, де дожывала свої рокы собі перед смертёв зломила праву руку, также уж не могла ани писати, што была єй єдина потїха. Вмерла сама, із своїма невыповідженыма думками – 26. юла 2006.

Aвтор: М. Мальцовска (доповнене і скоріґоване –кк-)