Юрко Харитун – номінована особность на Цїну міста Кежмарок в роцї 2026

Juraj Charitun (1948 – 2024) patril k najvýznamnejším osobnostiam rusínskej kultúrnej scény, ktorej meno bolo po viac ako polstoročie neodmysliteľne späté s mestom Kežmarok. Jeho životný príbeh bol poznačený hlbokou nostalgiou za rodnou obcou Ostružnica, ktorá musela ustúpiť výstavbe vodnej nádrže Starina. Táto osobná strata sa stala ústredným motívom jeho tvorby a premenila ho na neúnavného strážcu pamäti rusínskeho národa. Do Kežmarku prišiel v roku 1970 a hoci sa tu usadil a pôsobil ako rešpektovaný pedagóg na základnej škole v Lendaku, vo svojich veršoch sa neustále vracal k rusínskym koreňom. Svoju literárnu dráhu začal ako zberateľ ľudových piesní a detského folklóru, čím zachránil kus kultúrneho dedičstva zaniknutého kraja pod Vihorlatom. Jeho básnický debut Oj, kraju mij ridnyj položil základy bohatej bibliografie, ktorá zahŕňala zbierky ako Moji žali, Moji nezabudky či neskoršie dielo Náš kraj, náš raj. Charitun bol v literárnych kruhoch vnímaný ako „večný romantik“. Jeho poézia nebola len o smútku za strateným domovom, ale aj o láske, nádeji a hlbokej úcte k materinskému jazyku. Za svoj prínos k rusínskej literatúre si vyslúžil uznanie nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí a v Spojených štátoch. Stal sa laureátom prestížnej Ceny Alexandra Duchnoviča a viackrát získal Cenu Alexandra Pavloviča od Literárneho fondu. Svojím životným mottom „Ani deň bez riadku“ zostal verný písaniu až do posledných chvíľ. Juraj Charitun odišiel v auguste 2024 vo veku 76 rokov, no v Kežmarku a v srdciach rusínskej komunity zanechal nezmazateľnú stopu ako výnimočný autor, buditeľ a človek, ktorý dokázal premostiť nostalgiu za minulosťou s aktívnou tvorbou pre budúce generácie.

#KežmarokVSrdci #Kežmarok