Mgr. Michal Pavlič, PhD.: Memoárová prózа ako spôsob reflexie identity v zbierke M. Kseňáka Углы погляду

Súčasťou súčasnej rusínskej literatúry na Slovensku je tiež memoárová próza, ktorá sa objavuje v rozsahu útržkov (v tvorbe viacerých rusínskych autorov) až po knižnú autobiografiu Споминкы і очекованя (2013)[1] Mikuláša Kseňáka. Nie je to ničím prekvapujúce, keďže väčšina členov aktívnej spisovateľskej bázy má viac ako šesťdesiat rokov, vo svojich dielach sa prirodzene navracia do minulosti. Frekventované sú motívy rodičov, zvlášť matky, vyrastania na dedine, v prírode a pod.

Споминкы і очекованя majú črty spomienkovo-evokačného variantu memoárovej prózy. Kniha nezachytáva život Mikuláša Kseňáka od narodenia až po súčasnosť celistvo, autor selektívne opísal najmä svoje detstvo a obdobie štúdia mimo svojho domova, dôležitým je tiež preňho obdobie rannej literárnej tvorby. Autor nechce overiteľne a dopodrobna popísať svoj život, v texte sa nenachádzajú dokumenty, denníky či korešpondencia, ktoré by dopĺňali rozprávanie konkrétnymi a overiteľnými faktami. Tie nie sú pre neho dôležité, skôr je dôležitejšie navrátiť sa do vybraných spomienok, sprostredkovať svoje vnemy čitateľovi a znovu ich prežiť. Udalosti z minulosti sú popísané tak, ako ich v tom čase Kseňák vnímal, svoje rozprávanie konfrontuje s vnímaním súčasnou optikou. V texte nie je dôraz na faktuálnu dokumentárnosť, ale na emocionálne zapojenie a sprítomnenie minulosti.

V tejto útlej knihe sa nachádza osem kapitol, v ktorých autor spomína na svoj život od prvých rokov života na dedine a študentských čias, až po odchod z domova a prvé publikované bájky. Posledná kapitola knihy sa zaoberá terajšou aj budúcou situáciou Rusínov, autor v nej opisuje očakávania, ktoré má voči súčasným rusínskym aktivistom. V texte je použitý priamy rozprávač, ktorý nám umožňuje byť svedkami životných situácií, ktoré autor zažil, ako aj „počuť“ jeho vnútorné súdy a myšlienky. Vďaka retrospektívnemu spôsobu rozprávania autor v prítomnosti komentuje a s odstupom hodnotí minulé udalosti. Neodmysliteľnou súčasťou Kseňákovej tvorby je rusínska národná identita a témy s ňou spojené, preto je možné vďaka rozprávaniu v prvej osobe jednotného čísla vidieť postupné vytváranie jeho personálnej aj kolektívnej národnej identity, dokážeme analyzovať napĺňanie zložiek identity ako aj vidieť činitele, ktoré sformovali Mikuláša Kseňáka v Rusína, akým je dnes.

Najväčšiu časť knihy tvoria spomienky na detstvo (kapitoly Чаровне дїтинство, Страшны днї, Повойнова камёнка), v ktorých nás autor privádza do jeho rodnej dediny Kamienky. Mikuláš Kseňák sa narodil v roku 1933, v období medzi dvomi svetovými vojnami a do rodiny, ktorá už živila dvoch chlapcov a v blízkej budúcnosti k nim mala pribudnúť malá sestra. Keďže tamojší kraj neoplýval bohatou pôdou, rodina musela žiť hlavne z toho, čo sami vypestovali, a každé zakúpenie najnutnejších potravín či náradia bolo pred kúpou starostlivo zvážené. Otec, živiteľ rodiny, musel často odchádzať za prácou na drotárku, preto sa v jeho neprítomnosti o majetok aj deti starala mama. Hneď na začiatku tejto kapitoly je vyjadrený nepokrytý obdiv a láska k matke, ktoré sú súčasťou viacerých diel rusínskej literatúry: „Вшытко знам соі представити, лем єдно мі до головы ся не містить: як мама тото вшытко могла стигати, як собі тоты повинности розложыла, де тілько сил брала, а коли оддыховала? (…) Як сьте то вшытко доказали?“ (Чаровне дїтинство, str. 9). Motív matky je podobne idealisticky spracovaný ako aj v iných dielach rusínskej literatúry[2]: je opisovaná ako šikovná, trpezlivá, pokorná, zásadová a pracovitá.

Prvé kapitoly života malého chlapca sú vyplnené hrou na dedine, vystrájaním šibalstiev s rovesníkmi v prostredí kamienskej prírody, jej polí, lúk a lesov, ale aj spoločnou prácou rodiny na skromnom majetku. Zaujímavým momentom je stretnutie s malou Rómkou: „– Пасеш? – озвало ся пелехате. – Пасу. – Я ті поможу. – Выстачу сі сам.“ (Чаровне дїтинство, str. 11). Prvotná ostražitosť je rýchlo vystriedaná hravým doberaním sa o tom, kto má ostrejší nožík, a akým iným spôsobom sa to overí, než krájaním a spoločným zjedením nabalenej desiaty. V tomto období sa Kseňák svojou identitou ešte nezaoberá, pretože sa nachádza v stave difúzie alebo predčasného uzatvorenia identity. Žije v okruhu svojej rodiny a dedinčanov, postoje k národnej identite preberá zvonka od najbližších ľudí, vďaka zvykom a tradíciám, sám ale o svojej identite nebáda, vedome sa ňou nezaoberá.

Idealizovaný opis detstva je v ďalších kapitolách vystriedaný opisom zážitkov a postojov z čias druhej svetovej vojny. Hoci vojnový front Kamienku nezasiahol, Mikuláš je s vojnou a jej následkami konfrontovaný nepriamo. Kontakt s členmi iného národa je opísaný aj v scéne, v ktorej Nemci odvádzajú židovskú rodinu Griňových pred očami celej dediny: „Міджі людями то шуміло, гучало. Многы утерали слызы, а было чути і жалостный плач. Перед возами ся Ґрынёвы заставили. – Дякуєме, мілы Камюнчане, за сполунажываня. Віриме, же шя вернеме. (…) – Дай, Боже, вам щещя! – озвало ся споза церьковной ограды. (…) – Боже вас провадь! – вінчовав їм мужскый голос. (Чаровне дїтинство, str. 28). Kseňák tu popisuje pomoc a súdržnosť, ktorú si obe menšiny vykazovali, avšak zároveň aj bezmocnosť, ktorú Rusíni cítili. Obe scény ukazujú harmonické spolunažívanie národnostných menšín žijúcich blízko seba.

Ďalším významným momentom v texte je štúdium na škole v Prešove a neskôr v Prahe. Kseňák sa presúva z dediny do mesta, je to významný činiteľ v rozvoji jeho samostatnosti, zároveň má preňho špecifický význam, pretože sa presúva z prostredia obývaného Rusínmi do miesta multikultúrnej Prahy. Spojovníkom medzi ním a domovom sú hlavne spolužiaci-Rusíni, ktorí študujú na rovnakej škole. Odchodu na štúdium predchádza rozlúčka s domovom. V nej sa prejavujú tradičné hodnoty, prebieha podľa drotárskej tradície v prítomnosti každého člena rodiny. Po ochrannej modlitbe otec nožom prekríži chlieb a spoločne ho s maslom a so soľou zjedia, čím sa zabezpečí to, že odchádzajúci člen nezabudne na zem, na ktorej bol chlieb vyrobený. Následne mama vezme vedro s vodou a prekročí mu s ním prah rodného domu. V tejto scéne síce rusínska národná identita členov rodiny nie je explicitne vyjadrená, avšak zvyky charakteristické pre drotárov a Rusínov ju s ňou jednoznačne spájajú.

Istotu dôverne známeho rodiska začína ohrozovať blížiaca sa anonymita veľkého neznámeho mesta: „Быв то якыйсь страх, котрый єм дотеперь не познав. Страх, же оддходжу з дому передчасно, же тот дім іщі подробно не познам. А нелем то. Я тот дім і хотарь страчу і охудобнююю сам себе, окрадам. (…) Зачав єм подробнїше слїдовати процес роботы і спостережене до памяті записовати, до кровли наливати.“ (Скушка, str. 81). Chlapec si začína viac všímať svoje rodisko a pozerá sa naň inými očami. Snaží sa ho celý obsiahnuť pohľadom, uchovať si ho v mysli a byť s ním aj naďalej spojený. V tejto fáze môžeme hovoriť o moratóriu, stave identity, v ktorom Mikuláš Kseňák v sebe utvrdzuje rusínsku národnosť.

Dospelosť so sebou prináša nielen vyššiu zodpovednosť počas štúdia na univerzite, ale aj viacero negatívnych zážitkov. Pokiaľ doteraz bola národná identita autora formovaná podvedome a najviac sa spájala s rodinou a prírodou rodného kraja, od tohto momentu je to pod vplyvom priamych útokov na rusínsku národnosť. Staré zaužívané spôsoby života sa vplyvom komunizmu a cieľov industrializácie, elektrifikácie a kolektivizácie strácajú – majetky chudobných dedinčanov sa zaberajú, vytvárajú sa družstvá a zakazuje sa drotárka[3], často jediná možnosť privyrobenia si počas dlhej zimy. Na druhej strane v chudobnom regióne vzniká viac pracovných príležitostí vo vytvárajúcom sa priemysle, čím však o to rýchlejšie miznú unikátne drotárske tradície, keďže nasledujúce generácie nie je potrebné drotárstvu učiť. Od roku 1948 je Kseňák konfrontovaný s potláčaním gréckokatolíckeho vierovyznania, rusínska národnosť je prehlásená za ukrajinskú: „Русинам зась дав урядно на знамость, же мы властно не Русины, але Українцї“ (З дому до світа, str. 110). Kseňák to musí s rusínskou pokorou a zaťatými zubami akceptovať, únik od reality nachádza v knihách a štúdiu.

Pre Mikuláša Kseňáka aj všetkých Rusínov je to jedno z najhorších a najbolestivejších období. Ťažko sa mu naň spomína, osobne to považuje za ranu, ktorá sa do smrti nevylieči: „…наша віра, народность была поставлена мімо закон – взяли нам право на віросповіданя, старославяньску літурґію, народность…“ (З дому до світа, str. 113); „Та хто і одколи зачав спохыбнёвати нашу ідентіту, наше право на рівноправность. Хто і якым правом змінив по другій світовій войнї нашы русиньскы школы на іншоязычны? На основі чого собі присвоїв творчество нашых будителїв? (З дому до світа, str. 114). Búria sa v ňom oprávnené pocity zrady a krádeže, ktoré reagujú na odopretie základných ľudských práv.

Posledná kapitola knihy О будучности sa zaoberá súčasnou situáciou Rusínov, dosiahnutými úspechmi, ale aj problémami, a tým, čo od svojich krajanov očakáva. Za veľmi pozitívne považuje obdobie po Nežnej revolúcii v roku 1989, kedy v nasledujúcich rokoch na Slovensku Rusíni dosahujú uznanie rusínskej národnosti, právo na slobodu slova, vierovyznanie, finančnú aj morálnu podporu od majoritného národa. Kseňák za najväčší úspech považuje kodifikáciu rusínskeho jazyka v roku 1995. Oceňuje to, že existujú pravidelné rusínske festivaly, rusínsky rozhlas či televízne vysielanie, váži si prácu rusínskych národnostných inštitúcií a ich pracovníkov, ktorých v texte priamo menuje. Tento prvok je prítomný aj v jeho ďalšej tvorbe.

Za základný problém považuje slabo rozvinuté rusínske školstvo, ktoré existuje len na univerzitnej úrovni v podobe Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry v Prešove a v podobe večerných škôl rusínskeho jazyka Občianskeho združenia Колисочка – Kolíska. To vedie k tomu, že Rusíni strácajú základné vedomosti o svojej histórii a najmladšia generácia ich ani nemá kde získať. Rusíni často už nerozumejú svojej materinskej reči, ani ju nepoužívajú. Mikuláš Kseňák kriticky hodnotí aj Rusínov, hovorí o závisti а nespolupráci, ktorá vytvára problémy medzi jednotlivými rusínskymi organizáciami, a apeluje na to, aby k upevňovaniu národnej identity pristúpili Rusíni zjednotene: „Досправды настав час быти гордым на свою історію, духовне богатство, літературу, язык. Кідь будеме єднотны, і Бог нам поможе.“ (О будучности, str. 136).

Na základe opísania autorovho života možno identifikovať nasledujúce zložky identity. Mikuláš Kseňák sám seba označuje za Rusína a identifikuje sa s nimi: „То были проблемы, котры трапили нас, Русинів.“ (З дому до світа, str. 114). Svoju národnostnú príslušnosť prežíva veľmi silne. Vplyvom štúdia jazyka a literatúry prirodzene inklinuje k tvorivej činnosti, k rannej tvorbe rátame zvieracie bájky a alegorické podobenstvá, ktoré boli vydávané v ukrajinskom jazyku. Kodifikáciu rusínskeho jazyka však prijíma s veľkým nadšením a ďalšiu tvorbu píše a vydáva už len po rusínsky. Neskôr začína zberať informácie, spomienky a príbehy o drotároch, ktoré vydáva ako memoárovú literatúru v snahe o zachovanie povedomia o tomto rusínskom fenoméne. V bájkach a alegorických podobenstvách spočiatku kritizuje všeobecné negatívne ľudské vlastnosti, ale neskôr presúva svoju pozornosť na problematiku rusínskej národnej identity. Tejto téme sa autor naďalej venuje aj v súčasnosti[4] a považujeme ju za charakteristickú tému tvorby Mikuláša Kseňáka. Jeho diela majú vždy výchovno-vzdelávaciu a aktivizačnú funkciu. V tomto období už jednoznačne môžeme hovoriť o stave dosiahnutej národnej identity, ktorá sa negatívnymi zážitkami z minulosti, ale aj osobnou aktivitou naďalej posilňuje.

[1] КСЕНЯК, М., 2013. Споминкы і очекованя. Пряшів: Сполок русиньскых писaтелїв Словеньска, ISBN 978-80-970185-7-3, 144 s.

[2] Motív matky je prítomný vo viacerých dielach súčasnej rusínskej literatúry po roku 1989 na Slovensku, najvýraznejší je v celoživotnom diele významnej rusínskej prozaičky Márii Maľcovskej.

[3] Na čo autorov otec reaguje osobnou vzburou, keď sa kvôli finančnej situácii vydáva na drotárku aj napriek zákazu. (З дому до світа, str.117).

[4] Najvýraznejšie je to v diele Формователї русиньской ідентіты (2016). ПАВЛІЧ, М., 2016. Тематізація народной ідентіты в поезії Миколая Ксеняка. In: Копорова, К. (ed.), 2016. Dynamické procesy v súčasnej slavistike. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. ISBN 978-80-555-1638-7, s. 234-235.