Mgr. Ivana Slivková, PhD.: K dvom básnickým zbierkam Eleny Chomovej-Hriňovej

Аbstract

The work of Elena Chomová-Hriňová as a contemporary Ruthenian author raises several stimulating questions that help to understand the Ruthenian cultural identity. The article characterizes the author’s two poetry collections, Ujackými drážkami (2020) and Pod skalou rastú šípky (2021). Typologically, it is a traditional Ruthenian natural and reflective poetry enclosed in the environment of the village and the surrounding nature. The creation of the poet is based on the harmony of the human being with the environment in which he lives. Natural motives are glorified against the background of relationships, deep family ties – especially with the immediate family (parents, children, uncles, aunts, etc.), which the poet of. i. creates a picture of cohesion as one of the priorities of the Ruthenian cultural environment. The question of cultural integration and efforts to aesthetically emancipate literary work in Chomová-Hriňová does not bring a new original view, but it certainly resonates and, despite relatively simple and straightforward confessions, her poems nostalgically and authentically bear the depth of the survivor.

 

Keywords: Poetry. Ruthenian literature. Cultural identity. Elena Chomová-Hriňová.

 

            Moderná pôvodná rusínska literatúra na Slovensku od čias tvorby Márie Maľcovskej (1951 – 2010) hľadá svoju novú prvú dámu. Ženské autorky vstupujúce do rusínskeho literárneho procesu tematicky oscilujú v akejsi komfortnej zóne, tvoria v rámci „bezpečných“ miest ľudského života, neprinášajú napätie vyplývajúce z emocionálneho pretlaku ženskosti či tzv. ženského pohľadu na svet. Poetické obrazy v literatúre písanej ženami otvárajú dôležité otázky svetonázorového charakteru, ktoré majú byť symbolickým vyjadrením spoločenskej pozície ženy, jej typizovaných rol a predovšetkým dôkazom neopodstatnenosti široko zakorenených predstáv o jednoduchosti ženského sveta. Na základe prehľadu publikácií súčasných rusínskych literátok na Slovensku vydaných v ostatných rokoch sa ukazuje, že ono biele miesto po Márii Maľcovskej ostáva neobsadené. Z vlastnej čitateľskej i interpretačnej skúsenosti s tvorbou viacerých rusínskych spisovateľov ako napr. už spomínaná Mária Maľcovská, ale aj Štefan Suchý, Mikuláš Kseňak, Jurko Charitun, Kveta Morochovičová Cvyk či Ľudmila Šandalová a pod. môžeme povedať, že obsahová náplň rusínskej tvorby nie je vyrovnaná, ostáva pri zemi. Vstupujúc do charakteristiky minoritnej tvorby sa vždy, chtiac-nechtiac, dostávame ku komparácii so situáciou v dominantnej kultúre. Nehľadiac na túto potrebu vzájomného porovnania faktom zostáva, že literárna tvorba rusínskej menšiny v slovenskom prostredí sa vyvíja pomaly, avšak vydanie každej ďalšej publikácie znamená krok vpred (podľa Pavlič 2021). V prípade, že autor nezostane len pri debutovom vydaní, píše a publikuje ďalej, je prínosné venovať mu pozornosť, pokúsiť sa mu porozumieť a poskytnúť spätnú väzbu jeho tvorivým pokusom. Taký je aj prípad Eleny Chomovej-Hriňovej (1958), ktorá do literárneho procesu vstúpila pred niekoľkými rokmi účasťou v súťaži pôvodnej rusínskej nepublikovanej tvorby (Literárna cena Márie Maľcovskej) a v súčasnosti je autorkou dvoch publikovaných básnických zbierok Уяцькыма дражками/Ujackými cestičkami (2020) a Під скалов росте свербегуза/Pod skalou rastú šípky (2021).

Tvorba Eleny Chomovej-Hriňovej je založená na neoblomnej istote súladu ľudského bytia s prostredím, v ktorom žije a to sa ukazuje už v názvoch oboch zbierok, ktoré vypovedajú o silnej spätosti autorky s rodným krajom, ale aj s prírodou všeobecne. Prírodné motívy sú glorifikované na pozadí vzťahov, hlbokých rodinných väzieb – najmä s najbližšou rodinou (rodičia, deti, strýkovia, tety a pod.), ktorými poetka o. i. vytvára obraz súdržnosti ako jednej z priorít rusínskeho kultúrneho prostredia. Rusínstvo vo všetkých jeho podobách je už dlhodobo tradičným námetom rusínskej umeleckej tvorby a jeho zobrazenie v literatúre býva rôznorodé, od najrozšírenejšieho ruralistického insitného klišé cez apelatívne rečníctvo až po modernizačné tendencie prispôsobujúce rusínčinu každodennosti – modernej, technológiami ovplyvnenej spoločnosti. Elena Chomová-Hriňová prežíva rusínsku kultúrnu identitu vo viacerých líniách, píše o miestach blízkych jej srdcu, ktoré sú rusínskymi regiónmi s ich stereotypne ohraničenými špecifikami ako napr. v podobe opustených domovov, ale prirodzené rusínske väzby zdôrazňuje tiež vo výzvach k používaniu i ochrane jazyka ako zdedenej, vrodenej podobe národnej príslušnosti. Kultúrny vývin rusínskeho obyvateľstva na severovýchode Slovenska, vrátane rodného kraja E. Chomovej-Hriňovej, bol výrazne ovplyvnený lokalizáciou na pomedzí kultúrneho východu a západu čo spôsobilo istú mieru bipolárnosti tohto prostredia, lavírovania „medzi“ a v dôsledku toho tiež istej miery izolácie, resp. problematickej sebaidentifikácie. Stanislav Konečný (2009, s. 43) hovorí o historickom (povojnovom) dualizme rusínskeho obyvateľstva v karpatskej oblasti a naznačuje, „(…) že práve ambivalentnosť západných a východných prvkov v kultúre Rusínov bola jednou z hlavných príčin zložitej etnogenézy a problémov národného sebauvedomenia menšiny“. Dôsledkom lokálnosti, miestnej príslušnosti Rusínov žijúcich „tu“ je spájanie jazykových preferencií nielen s rodným krajom, s rodnou dedinou, ale aj s rodinným prostredím, s rečou najbližších a tak je to aj v prípade Chomovej-Hriňovej, ktorá píše „родна реч – то слово мамы“, a zároveň dodáva rodinným väzbám hodnotu vzácnosti a výnimočnosti prirovnaním jazyka k drahokamu – „(…) обрушеный діамант / з каждой страны“, ďalej k perle „(…) скрыта по предках перла“ a gradácia je uzavretá prirovnaním k božiemu daru: „То дар небес – русиньске слово на земли” (s. 12, 2021). Obdobné spojenie rodného jazyka so symbolom matky nachádzame aj v ďalších básňach napr. „Русиньcка кров нам тече жылами, мамине слово, співанкы”, pričom spojenie slová a piesne „слухайте надале, потомкове, голос своёй русиньской мамы” (2021, s. 165). Menšiu mieru interpretácie vyžadujú priame apelatívne verše ako napr. v básňach Яка доля Русина? (2020, s. 6), Земля в Карпатах (2020, s. 53), Заповіт Русина (2020, s. 54) či Збудьме ся, Русины, v ktorej sa bazíruje na historickom práve na život v karpatskom podhorí, na dedičstvo predkov:

„То наша земля,

братя, сестры,

ту наша русиньска родина,

ту сьме дома в русиньскім краю,

під Бескідами – наша отчізна.”

Prepojením jazyka a ďalšieho z kultúrno-identifikačných elementov je v tvorbe poetky neustála prítomnosť Boha ako stmeľujúcej, nápomocnej, každodennej sily predovšetkým v podobe modlitby ako v básni Охрани, Боже, русиньске поколїня, kde čítame „О, Господи, хрань нас од злого, няй русиньскы дїти не зрїкають ся свого“ (2021, s. 165). Stretávame sa aj so spojením na línii rodné miesta a viera ako napr. v básni Кланям ся тобі (2021, s. 9):

„Кланям ся низонько,

краю тобі / (…)

Там тихонько

помолю ся ку

Пречістій Дїві Марії”.

Otázka kultúrnej integrácie a úsilia o estetickú emancipáciu literárnej tvorby u Chomovej-Hriňovej neprináša nový originálny pohľad, ale zaiste rezonuje a napriek pomerne jednoduchým a priamočiarym vyznaniam, jej básne nostalgicky i autenticky nesú hĺbku prežitého.

Prežité a prežívané napr. aj s ohľadom na aktuálnu pandemickú situáciu poetka vyjadruje prostredníctvom citlivého a zároveň skúseného lyrického subjektu ako v básni Рік 2020 (2021, s. 67), kde čítame o spoločenskom pesimizme a vysilení, ktorého jediným riešením je sila modlitby a viera v zásah Hospodina –

“зложиме рукы в молитвах,

просиме Господа на небесах о поміч і благодать”;

obdobnú myšlienku vyjadruje aj báseň Пандемія 2020 (2021, s. 55) –

“Похворїла земля

і люде на нїй,

ці найде чоловіченство спокій,

у Господа одпущіня вин?”.

Nielen v spoliehaní sa na silu života vo viere sa prejavuje typizácia zrelého veku a staroby, ale taktiež vo výpovediach plných pokory, tolerancie a porozumenia, ktoré odzrkadľujú zmierlivý prístup k svetu vo všetkých jeho podobách. Obrazy osobnej skúsenosti a životnej praxe prevládajú v oboch básnických zbierkach a zároveň dotvárajú mozaiku svetonázorového spektra rusínskej duše. Mária Maľcovská v osobnej výpovedi o tvorivej práci[1] o. i. povedala, že najlepšie sa píše o tom, čo autor dôverne pozná a v jazyku, ktorý je preňho rodným, materinským. Tento tvorivý postup je v tvorbe Eleny Chomovej-Hriňovej uplatnený stopercentne, poetka nevstupuje do neznámych vôd, opisuje a charakterizuje iba prirodzené súvislosti vlastného života. Preto v jej básňach nachádzame mnoho „živých vecí“, ktorými personifikuje tradičné prvky dedinského života ako napr. dedovu fajku či kabát na vešiaku, ktorý je svedkom hostiny. Okrem pravidelnosti rýmu a typizácie symbolov sa línia jednoduchosti zachováva aj v názvoch jednotlivých básní, ktoré sú prosté a priame napr. šťastie, pravda, hviezda, pokoj v duši, čas a pod.

Motív plynutia času v rôznych podobách je v oboch zbierkach všadeprítomný, avšak dominanciu má príchod staroby, ktorá podľa autorky symbolizuje skúsenosť a múdrosť. No i s ňou sa treba vyrovnať a prijať ju ako čas zaslúžených vrások a oddychu, s ktorým je spätá túžba užívania si pokojných dní plných radosti s potomkami ako v básni Поклонь ся рокам (2021, s. 75):

„Подати руку рокам,

низко ся склонити,

покорно приняти судьбу,

денно ся Отченаш молити.

Крок за кроком

іти дражками.

Мамину співанку

радо співати.

Стиснуты пясти

розтворити,

мілым словом

каждого потїшыти

і почестовати.”

V porovnaní s básňami o čase z predchádzajúcej zbierky sú novšie básne zrelšie a naplnenejšie, pretože v básňach Час (2020, s. 4) či Перелетїв час (2020, s. 5) je idea plynutia času vyjadrená priamočiaro akoby sa nepočítalo s čitateľským idiolektom: „(…) не позерай на час, / він втече од нас, / не заставить, не почекать” (s. 4) аlebo “Одышла любов, одлетїв час, далеко на крылах” (s. 5).

Osobnou výpoveďou o vnímaní času je báseň o životnom jubileu autorky, v ktorej okrem bilancovania prežitých dní a nocí, píše aj o samotnom procese tvorby, ktorý je pre ňu každodennosťou ale aj umením:

„Як малярь з палетов в руках

малює образ свіжкый,

так моє тинтове перо

на папірь стишкы пише”.

Časovosť i subjektívny rebríček hodnôt sú ukryté v poslednej strofe tejto básne:

                                    „Даремны рокы хотять достигнути мене,

                                    вернути ся назад уже не можуть,

                                    постою, плечами покорчу,

                                    подякую Богу за жывот, за родину

                                    за дары і мілость твою.”  (2021, s. 34)

I tu sa ukazuje typická línia tvorby Eleny Chomovej-Hriňovej, ktorá je syntézou lásky k rodine, úcty k rodným miestam, citlivosti k materinskému jazyku a oddanosti k Bohu. Obdobné motívy sú viditeľné aj v mnohých ďalších ukážkach, v ktorých sa tematizujú tradičné práce na dvore a na poli, kvitnúce polia a voňavé lesy, letiace orly… Vplyv ľudovej tradície naznačujú básne s názvami sviatkov a sviatočných tradícií, ale aj typologické usporiadanie básní, ktoré aj formálne pripomínajú ústnu ľudovú slovesnosť, najčastejšie ľudovú pieseň ako napr. prítomnosť opakovanie na začiatku strofy v básni Повіджте мі, мамо… (2021, s. 36), v ktorej sa spájajú všetky vyššie uvedené motívy – dôvera v múdrosť starších (Повіджте мі, мамо…), zakorenenosť v rodnom kraji (скадыль я походжу, / де мої корїня, / по кім мено ношу?), pracovitosť ako životný princíp (при тяжкій роботї все собі співали, співы свого роду, силу їм давали) i rusínska identita (Ты дїтя Русинів, / што в тім краю жыли, / побожны і честны / тоты люде были). Podobnú líniu, formálnu i obsahovú, možno nájsť vo viacerých básňach, ktoré prirodzeným spôsobom inovujú tradičnú folklórnu mytológiu.

Zaujímavejším prvkom sú filozofické svetonázorové elementy tvorby poetky, ktorá kladie veľa bytostných otázok a hľadá stratený zmysel života, prípadne uvažuje nad náročnejšími témami ako smrť a jej následky pre pozostalých (Домів іду, там жаль свій несу…, 2021, s. 152), spravodlivosť (Знаш, чом жыєш, 2021, s. 148), bieda (Хмара закрыла сонечко, 2021, s. 144), všeobecne život a jeho prežívanie, ktoré ľudí vedie všakovakými cestami. Azda najkomplexnejšie sú tieto témy prepojené v básni Застав ся, чоловіче (2021, s. 147), v ktorej sa reflektuje zodpovednosť jednotlivca za život, ktorý žije, za výber, ktorý robí a zároveň sa akcentuje zázemie, ktoré je pre človeka ako sociálnu bytosť nevyhnutné:

                        „Любый чоловіче,

                        не вандруй по світї,

                        бо сонечко єднак

                        і ту дома світить.

                        Найдий собі щастя

                        на вітцївскій земли,

                        не путуй по світї,

                        не є де ся сперти?

                        Світ несправодливый –

                        кламство, непокої,

                        тобі треба жыти

                        подля властной волї.”

Obdobné myšlienky nachádzame aj v ďalších básňach, ktoré nesú leitmotív „život je dar“ a pôsobia ako melancholická až nostalgická časť básnickej tvorby Eleny Chomovej-Hriňovej. Poetka sa v nich predstavuje ako sentimentálna žena, ktorá neobmedzuje svoje emócie, necháva ich voľne plynúť, následne z nich vytvára logické tematické celky, avšak neustále sa vracia k základnej typológii svojich sociálnych rol, ktoré sú základom jej tvorivého postupu – dcéra, matka, Božie dieťa, Rusínka. Zdá sa, že aj nemožnosť odosobnenia sa drží autorku v hraniciach zjavnej predvídateľnosti ideového aj formálneho obsahu jej básní.

Podnetným je vo viacerých básňach opakujúci sa symbol studne, zaiste miestami použitý aj v priamom význame, avšak práve hĺbka a životodarná sila vody, symbolika lásky Omara a Fatimy ako aj ťažkej práce pri kopaní studne napĺňajú obraz hodnotového systému autorky nenásilne a zároveň pútavo, originálne. Reflexia nad rusínskym osudom, snová vízia najtajnejších túžob i morálne poučenie mladšej generácie v symbolickej podobe, ktorá si vyžaduje porozumenie textu i interpretačný záujem je tvorivým postupom, ktorý by mala poetka vo svojej tvorbe posilniť.

V básni Сумлїня (2021, s. 53) autorka prirovnáva básnickú tvorbu k niečomu vzácnemu, čo si vyžaduje „sviatočný obrus“: “Писати віршы ся ті хоче? / З сумлїнём ся не сперечай. / Вышываным / святочным обрусом / потім шумнї / стіл поприкрывай.” V procese písania je prítomná snaha o estetické vyjadrenie napätia medzi človekom a životom a to je viditeľné aj v tvorbe Eleny Chomovej-Hriňovej. Jej básnické zbierky sa môžu stať „predohrou k výmene literárnych generácií“ (Šmatlák, 1999, s. 157), avšak medzi melancholickým „vypísaním sa“ z trápenia a naplneným estetickým obsahom básní je viacero rozdielov, aj preto treba pamätať na to, že menej je niekedy viac.

Širokospektrálnosť udalostí a podnetov, ktoré formujú identitu človeka i básnika zaručuje, že kultúrna osobitosť je formovaná nielen geografickými, politickými či spoločenskými podmienkami, ale aj ich prijatím a prijatím seba samého v týchto podmienkach. Viacero vrstiev znakov rusínskeho kultúrneho areálu reflektuje jednotlivé obdobia konštituovania minority, pričom tento proces, ako sa zdá aj na základe ukážok z tvorby Eleny Chomovej-Hriňovej, stále neukončený a aj v 21. storočí pretrváva v hlboko spoločensky zakorenených predstavách o potrebe apelu na sebaidentifikáciu a uvedomenie si vlastnej kultúrnej identity, ktorá je súborom tradičných rusínskych hodnôt.

LITERATÚRA

 

CHOMOVÁ-HRIŇOVÁ, E. (2020). Ujackými drážkami. Svidník: Akadémia rusínskej kultúry v Slovenskej republike, ISBN 978-80-89798-19-3, s. 63.

CHOMOVÁ-HRIŇOVÁ, E. (2021). Pod skalou rastú šípky. Svidník: Akadémia rusínskej kultúry v Slovenskej republike, ISBN 978-80-89798-31-5, s. 192.

KONEČNÝ, S. (2009). Kultúrne aspekty vývoja rusínskej a ukrajinskej menšiny na Slovensku v povojnovom decéniu. In: Človek a spoločnosť. Internetový časopis pre pôvodné teoretické a výskumné štúdie z oblasti spoločenských vied. Vol. 12, No. 1. ISSN 1335-3608 [online]. Cit. 30.08. 2021. Dostupné z: http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=HVEBR73HQGBY7VI2LFJM5NCY

PAVLIČ, M. (2021). Елена ХОМОВА-ГРІНЁВА. In: Chomová-Hriňová, E. Pod skalou rastú šípky. Svidník: Akadémia rusínskej kultúry v Slovenskej republike, ISBN 978-80-89798-31-5, obálka.

ŠMATLÁK, S. (1999). Dejiny slovenskej literatúry II (19. storočie a prvá polovica 20. storočia). Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, ISBN 80-88878-50-0, 559 s.

Mgr. Ivana Slivková, PhD.

Prešovská univerzita v Prešove

Filozofická fakulta

Inštitút stredoeurópskych štúdií

Ul. 17. novembra 1

Slovakia

 

ivana.slivkova@unipo.sk

[1] Parafrázované podľa materiálu Jany Truščinskej Sivej Rusínski literáti 5 Mária Maľcovská Zelená fatamorgána, zverejnenom na stránke Múzea rusínskej kultúry. Dostupné online:  https://www.snm.sk/?material&clanok=rusinski-literati-5-maria-malcovska-zelena-fatamorgana