Mgr. Michal Pavlič, PhD.: Potenciálna národná identita založená na rodinnom princípe v krátkej próze Márie Maľcovskej Мамінка

V zbierke Русиньскы арабескы[1] sa nachádza poviedka Маминка určená detskému príjemcovi, avšak vnímavý dospelý čitateľ v ňom dokáže nájsť autorkin postoj voči problematike rusínskej národnej identity. Mária Maľcovská na niekoľkých stranách zachytáva skúsenosť malého Janča, ktorý je nedobrovoľne odtrhnutý od svojej mamy a je spolu s inými deťmi vezený autobusom do adoptívnych rodín v Čechách. Chlapec pochádza z mnohopočetnej rusínskej rodiny (dedina Lipovec, severovýchod Slovenska), ktorú sa snaží uživiť len matka (otec v texte nie je vôbec spomenutý). Tá sa ho vzdala kvôli ťažko udržateľnej ekonomickej situácii rodiny, dúfajúc, že syn zažije lepší osud: Мати зістала дома з братиками і сестрами. Янча віз автобус до Чех. Там ся му дадуть добрі наїсти, шумно облечуть. Янчо буде паном.(Маминка, cit. s. 6). Po príchode do Prahy si deti rozdelia dospelí a Jančo sa tak dostáva do opatery bezdetného českého páru. Manželia Slušní sa o Janča po materiálnej stránke starajú veľmi dobre, starý znosený sveter sa nahradí novým oblečením, bosé nohy dostanú topánky, rodičia mu kupujú hračky, od ich známych dostáva sladkosti. Bude to ale stačiť na to, aby chlapec zabudol na svoju pôvodnú rodinu a prijal náhradnú?

Autorka sa sústreďuje na psychické prežívanie malého dieťaťa, ktoré je oddelené od doteraz jediného známeho sveta rodiny a rodnej dediny. Odlúčenie a skúsenosti v rodine Slušných pôsobia na detský charakter traumaticky. Jančo smúti najmä za matkou, ktorá je centrálnou postavou príznačnou pre tvorbu Márie Maľcovskej, a porovnáva obe matky. Biologická matka je opisovaná v predstavách, ku ktorým sa chlapec utieka počas traumatických zážitkov: Стояла там маленька, зогнута аж до самой землі.“ a „Зась ся му мигла перед очіма ёго дорога мамка, яка мала все красно звязане волося до контяти і прикрыте чорнов хустков. Jeho mama predstavuje ideál dobroty, pracovitosti a starostlivosti, je ochotná sa vzdať svojho dieťaťa, aby mu zabezpečila lepší osud. Je jedinečná a nenahraditeľná: Тоты очі! Такы очі має лем єдна жена на світі! (Маминка, s. 8). Na druhej strane pani Slušná v texte s Jančom nekomunikuje a pri starostlivosti o adoptívneho syna je neprítomná, výchovnú funkciu preberá manžel. Oproti rusínskej matke je česká „maminka“ zachytená pri odchode z divadla, smejúc sa v spoločnosti iných pánov, Jančo má z nej hrôzu: Янчові ся виділо, же має на голові солому, а з рота єй іде червеный поломінь. (Маминка, cit. s. 7).

Pán Slušný si myslí, že Jančovi nič nemôže chýbať, no ten je zanedbávaný po citovej stránke. Hoci by sa mal chlapec stať v novej rodine „mestským pánom“, vyžaduje sa od neho poslušnosť a jeho potreby sa ignorujú. Jančo je po dlhej ceste a nákupoch hladný, pýta si (po rusínsky) jesť, pán Slušný ho ale ignoruje alebo mu nerozumie, a šteklí chlapca, až kým neomdlieva. Po odmietnutí počešteného mena stíha Janča trest, je odvedený na noc do studenej komory (a nie po prvý raz, čomu nasvedčuje posteľ, ktorú Jančo nahmatal naspamäť), v jeho nočných morách sa odráža strach a odpor voči adoptívnym rodičom. Jančovo postavenie v opatere manželov vidno najmä v replike pána Slušného: Но, пойдь, Гонзічку, пойдь, панічка буде міт з тебе радост. Пахолатко гезкі воблікнем… То буде гезкей даречек к нарозенінам. Таковей гезкей пейсек з черніма очіма… (Маминка, cit. s. 6). Jančo je darčekom k manželkiným narodeninám, prirovnávaný k domácemu maznáčikovi, ktorý je zadovážený z rozmaru a možno ho ukazovať ako trofej na obdiv svojim známym počas prechádzok, než ako živá osoba s citmi a potrebami, ktoré je potrebné rešpektovať a napĺňať.

Jančo nepozná mestské prostredie a ľudí okolo neho, novú situáciu vníma so strachom a nedôverou. Pri prvom kontakte s adoptívnym rodičom sa chlapec stretáva s češtinou, ktorá je pre neho cudzím jazykom: Як се йменуєш? – опросив ся го. Янчо не розумів. (Маминка, cit. s. 6). Pán Slušný s chlapcom komunikuje len českým jazykom, ten ho však neovláda na aktívnej úrovni, čo mu spôsobuje problémy aj pri napĺňaní základných biologických potrieb: Быв дуже голоден, але не одважыв ся просити, бо ани не знав як.“ (Маминка, cit. s. 6). Nevlastný otec tiež vyslovuje údiv nad chlapcovým pôvodom, ktoré nechce akceptovať, ale už pri prvom kontakte mení Jančovo meno na český variant. Цо пак є то за ймено Янчо? Будеш Гонзік, ано? (Маминка, cit. s. 6). Od Janča vyžaduje, aby komunikoval s ním aj druhými ľuďmi len v češtine a prijal nové meno, to by však znamenalo, že by časom zabudol na svoj rusínsky pôvod doteraz udržiavaný najmä rodným jazykom a rodinou. Jančo sa tak v tejto scéne po prvýkrát v živote stretáva s asimiláciou, ktorá je hrozbou pre jeho potenciálnu a vznikajúcu národnú identitu, ktorá by sa v bezpečí rodného prostredia v budúcnosti sformovala.

V texte sa načrtol problém asimilácie, ktorá je nedobrovoľná a vynútená zvonka, jej zamýšľaným dlhodobým cieľom je prijatie českého mena, jazyka a v konečnom dôsledku aj českej identity, ktorá by nahradila jeho pôvodnú. Jančova národná identita sa nachádza v difúzii, chlapec sa nad ňou ešte nezamýšľal, ani neprijal žiadne záväzky. Po príchode do Čiech a vplyvom straty istôt rodiny sa problém ohrozenej identity dostáva do vedomia, Jančo si spomína na svoju matku, porovnáva a hodnotí.

Aj keď sa protagonistova národná identita nenachádza v stave aktívneho uvedomovania a prežívania, identitu nútenú skrz zmenené meno a cudzí jazyk odmieta. Jančo sa nesnaží naučiť hovoriť po česky, ale naopak, vzdoruje a nechce ním komunikovať: Ма вшехно, єном млувіт неумі. Толік се с нім натрапім, а он єном: Не хочу, не хочу.“ Відь, Гонзічку? (Маминка, cit. s. 7). Jančo sa asimilácii aktívne bráni, novú českú identitu neprijíma, na zmenené meno nereaguje a stavia sa k nemu s odporom: Я ниякый не Гонзічек! Я – Янчо. Так ня клічте! (Маминка, cit. s. 7). Chlapec o svojej národnej identite možno aktívne neuvažuje, ale prijíma k svojmu pôvodu určitý záväzok, z ktorého neupúšťa ani pod tlakom okolností či získaním materiálneho bohatstva, a skôr sa ešte vplyvom negatívnych skúseností posilňuje. Jeho identita je pevne zviazaná s príslušnosťou k biologickej matke a cez ňu k rodnej dedine. Tým môžeme hovoriť o vytvárajúcej sa identite lokálneho a rodinného charakteru, ktorá je neuvedomovaná. Jeho potenciálna rusínska národná identita je ohrozená inojazyčným prostredím, zmenou mena a vynucovaním si používania českého jazyka. Negatívne skúsenosti kulminujú a Jančo podobne ako aj ďalšie charaktery Márie Maľcovskej v sebe nachádza vnútornú silu a odhodlanie, aby vyriešil neznesiteľnú situáciu. V nasledujúcej scéne Jančo uteká od rodiny Slušných a presúva sa z veľkomesta na dedinu, zo studenej dlažby či podlahy na voňavú trávu a do lesa, jeho myšlienky a vnímanie sa uvoľňujú, cíti sa ľahšie.

V krátkom príbehu sa téma národnej identity zdanlivo nenachádza, po bližšom pohľade však v texte možno identifikovať dvojice dedina – mesto, rodisko – cudzina. Rodná dedina je spájaná s pozitívnymi zážitkami a spomienkami, idealizovaná rodinnými hodnotami lásky, starostlivosti a dobra, mesto je opisované tvrdou dlažbou, chladom a vynucovaním si poslušnosti. V Česku Jančo obýva „zlatú klietku“, ktorú dostáva za poslušnosť, no v opačnom prípade ho stíha trest. V texte sa nachádza tiež téma asimilačných procesov zvonka, s ktorými má skúsenosť detský jedinec. Jeho morálku a duchovné hodnoty nie je možné potlačiť alebo podplatiť materiálnym bohatstvom. V závere príbehu Jančo prijíma pevné rozhodnutie: Він твердо вірив, же нихто го не принутить веце одыйти выдты, знав, же нихто ся не буде над ним збытковати. (Маминка, cit. s. 8), čím jeho charakter vykonáva funkciu morálneho príkladu pre čitateľa.

[1] МАЛЬЦОВСКА, М. 2002. Русиньскы арабескы. Пряшів: Русиньска оброда, ІSBN 978-80-88769-42-6, 100 s.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *