Mgr. Michal Pavlič, PhD.: Súčasná rusínska literatúra na Slovensku po roku 1989

Karpatorusínska literatúra je v súčasnosti pomerne neznámym územím nielen pre západných neslovanských literárnych vedcov, ale aj vedcov slovanských literatúr. Komplikovaná a nejednoduchá história karpatských Rusínov dospela v 20. storočí až do momentu, kedy označenie Rusín bolo vďaka konečnému riešeniu jazykovej a národnostnej otázky Rusínov vyriešené zákazom rusínskej národnosti a presadzovaním ukrajinskej. Situácia Rusínov počas komunistického režimu nevyzerala vôbec sľubne, no s príchodom nečakaných udalostí v roku 1989 sa presadili národné práva predtým utláčanej etnickej skupiny. Po páde komunizmu sa Rusíni vrátili späť na kultúrnu mapu a teda aj do širšieho povedomia literárnych vedcov, jazykovedcov, etnografov či historikov.

Pri štúdiu karpatorusínskej literatúry môže však nejeden literárny vedec natrafiť na problém. Karpatskí Rusíni sú národom, ktorého identita je formovaná rôznymi hranicami (jazykové, etnickolingvistické, náboženské i politické) a hraničnosť je stále prítomným činiteľom aj v ich literárnom prejave. Karpatorusínska literatúra sa vymyká snahám zaradiť ju do určitého ohraničeného priestoru, či už sa jedná o politický, geografický alebo jazykový priestor.

Na túto literatúru je tiež neproduktívne nazerať optikou literárneho kánonu, pretože vďaka minulosti útlaku, asimilácií a dobrovoľných či nedobrovoľných emigrácií karpatských Rusínov je vývoj rusínskej literatúry odlišný od iných národných literatúr. Ak by sme na ňu nazerali prostredníctvom estetických a literárnoteoretických nárokov tradičnej literárnej kritiky, došli by sme k názoru, že sa jedná o literatúru nekompletnú, formálne chybnú, poéziu by sme vnímali skrz nedokonalé či chybné rýmy, a nevyjasnené hranice žánrov by sme chápali ako prejav naivity a jednoduchosti tejto literatúry.[1]

Literárna vedkyňa Elaine Rusinko preto zdôrazňuje najmä použitie slova odlišný, ktoré netreba chápať ako spomalený, nedostatočný alebo nevyvinutý. Odlišnosť rusínskej literatúry sa prejavuje v tom, že je vždy informovaná o národnom a identitnom formovaní, pozná svoje historické pozadie a interpretuje ho vo významoch dôsledkov týchto udalostí. To sa prejavuje v spracovávanej tematike a žánroch, ktoré je nutné vnímať v danom historickom a kultúrnom kontexte.

Spoločensko-politické zmeny, ktoré nastali po novembrovej Zamatovej revolúcii v roku 1989 a následnom páde komunistického režimu, sa reflektujú aj v rusínskej literatúre. Do toho času bola rusínska národnostná a jazyková otázka „vyriešená“ zákazom rusínskej národnosti, spisovatelia si mohli vybrať medzi možnosťou nepublikovania alebo vydávať svoje diela v inom než rusínskom jazyku (najčastejšie ukrajinský jazyk), týka sa to napr. autorov Mikuláša Kseňáka, Márii Maľcovskej, Štefana Suchého a iných. Po rozdelení československého štátu na dve samostatné republiky Rusíni využili priaznivé demokratické podmienky a v roku 1995 úspešne kodifikovali spisovný rusínsky jazyk. Rusínski autori túto zmenu pozitívne vítajú a svoje práce od toho obdobia píšu primárne v rusínskom jazyku.

Obdobie po roku 1989 sa v rusínskej literárnej histórii označuje ako tretia vlna národného obrodenia, čo sa prejavuje aj v zvolenej tematike či preferencii určitých žánrov. V súčasnej rusínskej literatúre na Slovensku sú zastúpené všetky tri literárne druhy, najviac vydávaná je poetická tvorba, ktorá sa vyskytuje takmer u každého autora.

Rusínska poézia je tematicky rôznorodá, obsahuje prírodnú, reflexívnu, ľúbostnú či duchovnú lyriku, verše určené pre deti a mládež, alegorické podobenstvo či bájku. Z formálneho hľadiska prevažuje sylabotonický alebo sylabický veršový systém s piesňovým charakterom, izosylabickosťou a združeným rýmom. Lyrika charakteristická témou národného obrodenia a identity je prítomná v tvorbe viacerých autorov. Vo viacerých dielach Mikuláša Kseňáka je národná identita primárnou témou, najvýraznejšie sa to prejavuje v zbierke dvanástich oslavných básní Формованя русиньской ідентіты (2016), ktoré sa zaoberajú rusínskym jazykom, národnosťou, identitou, prežívaním národnej príslušnosti a významnými osobnosťami rusínskej histórie. Podobný charakter má aj jeho ďalšia zbierka Резонанції на книжкы і подїї (2017). Ďalšími autormi priamo vyjadrujúcimi sa k rusínskej otázke sú spisovatelia ako Milan Gaj Моїм родакам (2016), Mária Girová Родне гнїздо (2008), Štefan Suchý Русиньскый співник (1994), Štefan Smolej Не ганьб ся, Русине! (2005), Бескидьскы співы (2008) a Обычайны слова (2016) či verše Eleny Chomovej (Русин 2/2018, 4/2017f).

Básne s národno-obrodzovacou témou sú doplňované aj prírodnou lyrikou, ktorá oslavuje prírodu rodného kraja, dediny a horského prostredia Karpát. Z nich môžeme spomenúť zbierky reflexívnej a prírodnej lyriky Štefana Suchého Третє крило / Tretie krídlo (2014), Плоды з осінной загороды (2016) či básne Ľudmily Šandalovej (Русин 1/2018). Z dôvodu výstavby vodnej nádrže Stariná v rokoch 1981 až 1988 bolo vysťahovaných sedem rusínskych dedín (Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala). Medzi nimi sa nachádza aj obec, v ktorej sa narodil rusínsky básnik Juraj Charitun. V básnickom cykle zbierok Мої жалї (2010), Мої сны (2011), Мої незабудкы (2013) a Мої надїї (2014) autor vyjadruje spomínanie na svoj rodný kraj, nostalgiu za prežitým, žiaľ za svojím rodiskom, ktoré je navždy nedostupne zakryté pod hladinou vody.

V pôvodnej rusínskej literatúre sa vyskytujú aj verše satirického či ironického charakteru, ktoré sa vyjadrujú k chybám ľudského charakteru či spoločnosti, aj k vlastnému národu, ktorý kriticky hodnotia. K nim možno zaradiť knihu Štefana Suchého Аспірін (2006) či viacero zbierok veršovaných bájok alebo alegorických podobenstiev Jozefa Kudzeja (Байкы-забавляйкы (2008), Мудрость жывота (2008), Байкарёвы думы (2009), (Ча)байка (2012), Сміх через слызы (2013), Байкал (2013), Šoky (2015), Smichoty i chmury rusîňskoj natury (2016), Zamiška (2017). Zaujímavým príspevkom k satire sú aforizmy Mira Žolobaniča Хто ся сміє, є одважный (2017).

Reflexívna a duchovná lyrika má silné zastúpenie v tvorbe Juraja Charituna (napr. zbierka Факлї горять z roku 2016), ktorá sa zaoberá témami ľudskej existencie, citového prežívania, údelu básnika či partnerským vzťahom muža a ženy. Témy nekonečnosti a nezastaviteľnosti času básnicky spracúva Vladislav Sivý (in Русин 1/2018). Vzťah človeka s Bohom a odkazy cirkevnej tradície obsahuje kniha Jozefa Kudzeja Пацеркы (2008) či rázne a kritické verše Daniely Kapraľovej (in Русин 1/2017). Autorka Kveta Morochovičová-Cvik prispieva do pestrej palety rusínskej poézie svojou ľúbostnou lyrikou Думкы і тужбы (2010) či Любовны періпетії (2014).

Významnou súčasťou lyrickej tvorby rusínskych autorov sú tiež verše určené pre deti a mládež. Štefan Suchý vydal básnické zbierky Азбукарня (2004), Слон на кычарї (2007), Незабудка (2008), Азбукова мама (2010), Kveta Morochovičová-Cvik Камаратя спід зеленого дуба і белавого неба (2011), Ľudmila Šandalová zbierku Подьте дїти, што вам повім (2014), Peter Jalč knihu Мамко, подьме чітати (2014), Helena Gicová-Micovčinová publikácie Фіялочка (2010), Родне слово (2016), З квіткы приповідкы (2016), За шыроке море (2016), Школярик (2015), Iveta Melničáková З приповідкы світ (2015); І Янкови, і нянькови (2010) či Mikuláš Kseňák Медвідята на прогульцї (2016). Zaujímavým príspevkom do rozrastajúcej sa literatúry pre detského čitateľa je tiež kniha Juraja Charituna Дякую, мамко! (2017), v ktorej je zozbieraná rôzna ľudová slovesnosť z okolia jeho rodiska – uspávanky, vinšovačky, modlitby, vyčítanky, hádanky a ďalšie. Autor tiež predtým vydal rozsiahlu zbierku veršovaných hádanok Здогадай, школярику (2015).

Tieto básnické zbierky sú venované školopovinnému čitateľovi, využijú ich tiež pedagógovia rusínskeho jazyka a literatúry na recitátorské súťaže. Verše spracúvajú tradičné motívy detskej poézie ako je dedinská príroda, zvieratá, detská hra, škola či vzťah k rodičom. V zbierkach sa tiež nachádzajú verše, ktorými chce autor úmyselne pôsobiť na rozvíjajúcu sa identitu detského čitateľa, zdôrazňuje sa krása a rozmanitosť rusínskeho jazyka, lyrický subjekt vo veršoch vyjadruje svoju identitu a príslušnosť k Rusínom, neraz k čitateľovi prehovára a apeluje na neho, aby nezabúdal na svoj pôvod a bol hrdý na svoj národný jazyk.

Prozaické texty Rusínov na Slovensku sú väčšinou kratšieho rozsahu, typicky je to rozprávka, poviedka, alegorické podobenstvo, v zriedkavejších prípadoch novela či román. Príbehy sú zväčša zasadené do priestoru dediny, tvorba Márie Maľcovskej alebo Petry Semancovej skúma aj mestské prostredie v porovnaní a hodnotení so skúsenosťami zažitými doma na vidieku. Priestor rusínskej dediny a prírody, ktorá ju obkolesuje, je opisovaný ako pozitívny, je spájaný s rodinou a tradíciami, mesto je na druhej strane vnímané ako miesto zmien či negatívnych skúseností.

Autori ako Štefan Smolej (zbierka poviedok Юрковы пригоды (2007), novely Нагода або судьба (2009), Людьскы радости і безнадїї (2011) a román Бурї над Бескидами (2013)) či Vasyľ Petrovaj (román Rusyny (1994)) sa sústreďujú na život jednoduchého dedinského človeka, reprezentanta pozitívnych charakterových vlastností. Veľká časť tvorby Márie Maľcovskej (Зелена фатаморґана (2007), Поточіна (1991), Юлчіна тайна (1998), Манна і оскомина (1994), Русиньскы арабескы (1994) a Найкрасша приповідка (2012)) je charakteristická prepracovanou psychológiou ženských postáv, ktoré prekonávajú problémy vonkajšieho sveta a nachádzajú vnútornú silu v sebe samej a pomocou hodnôt rodiny či tradícií vierovyznania. Mikuláš Kseňák tiež vydal dve zbierky etnografických textov (Біда Русинів з дому выганяла (2002) a Жмені родной землі (2009)), ktoré popisujú rôzne skúsenosti rusínskych drotárov, ktorí za prácou odchádzali na drotárku.

Próza určená pre deti a mládež je vydávaná v menšom počte oproti poetickým zbierkam. Deťom je venovaných niekoľko textov zbierky Márii Maľcovskej Русиньскы арабескы (1994) а kniha Приповідкова лучка (1995). Melánia Hermanová vydala zbierku Дїтём про радость і почіня (2016) určenú pre detského čitateľa, ktorého konfrontuje aj s náročnejšími témami národnej identity či smrti v rodine.

V rusínskej próze sú tiež prítomné aj (auto)biografické texty, v ktorých sa autori vracajú do minulosti skrz vlastné spomienky alebo rozprávania členov rodiny. Ich autormi sú najmä Mária Maľcovská (novela Під русиньскым небом (1998), poviedka Материна свічка), Mikuláš Kseňák (autobiografický text Споминкы і очекованя (2013)) alebo Petra Semancová (texty v zbierke Россыпаны рядкы (2013). Ľudmila Šandalová svojej knihe Червеный берег (2016) čerpá z rozprávaní z prvej ruky ako aj z rusínskej histórie a opisuje bombardovanie rusínskej dediny Nižný Verlich počas druhej svetovej vojny.

V rusínskej literatúre sú tiež prítomné bájky a alegorické podobenstvá, v ktorých sa autori kriticky vyjadrujú k negatívnym ľudským vlastnostiam, ku ktorým sa vzťahujú aj problémy spojené s asimiláciou, akými je nedostatočná národná hrdosť, pocit hanby pri používaní rusínskeho jazyka a pod. V tejto oblasti je aktívny Mikuláš Kseňák so svojimi zbierkami Байкы (2006), Ozveny (2009), Выбраны байкы (2011), Зеркалїня/Zrkadlenie (2010) a Углы погляду (2011). Eseje s kritickým hodnotením vlastného národa sú tiež v zbierke Štefana Suchého Міст над ріков часу / Most nad riekou času / A bridge over the river of time (2009), rovnako kritický, ale zároveň aj satirický tón má jeho zbierka krátkej prózy Як Руснакы релаксують (2017).

Pôvodná dráma v rusínskom jazyku je oproti rusínskej poézii zastúpená v menšom počte, avšak aj tu sa ukazuje tematická a žánrová rozmanitosť rusínskej literatúry. Mikuláš Kseňák v svojich dramatických textoch rozširuje povedomí o charakteristickom fenoméne Rusínov – drotárstve (Дротарь-штудент, Розлучкы дротарів, Село омолоділо v zbierke Жмені родной землі či Біда Русинів з дому выганяла). Ľudmila Šandalová sa podobne ako v svojej básnickej tvorbe sústreďuje na najmladšieho čitateľa v rozprávkach WiFintená princezná (2015), Чудесна лавочка (2017), Юрко і поклад (2018) určených na školskú inscenáciu. Počas posledných ročníkov Literárnej súťaže Márii Maľcovskej boli v textoch na posúdenie prítomné aj dramatické texty viacerých autorov, ako sú napr. jednoaktovky Márie Girovej (Грибы; Русин 3/2017), Мадрячка Štefana Suchého (Русин 1/2017) či satirická hra Vladislava Sivého О двох бездомовцох.

Najmladšia generácia rusínskych spisovateľov pozostáva zo študentov a absolventov vysokoškolského štúdia rusínskeho jazyka a literatúry na Ústave rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove. Študenti sú k literárnej tvorbe vedení počas vyučovacieho procesu, viacerí z nich sa so svojimi dielami zúčastnili Literárnej súťaže Márii Maľcovskej (Літературный конкурз Марії Мальцовской), ktorá je zameraná na pôvodnú a originálnu tvorbu písanú v rusínskom jazyku.

Petra Semancová svoje texty vydala v knihe Россыпаны рядкы (2013). V nich opisuje vzťah medzi matkou a dcérou (idealizovaný opis Моя мама), citové prežívanie mladých ľudí (Марек, не одходь а Зазрак мого жывота). Veľkonočné rusínske tradície sú opísané v texte Великдень очами моёй бабкы, v zbierke sú prítomné dve rozprávky s témou veľkonočných alebo vianočných tradícií. Text Вратіслава – мале, велике місто opisuje autorkinu skúsenosť s oddelením sa od rodičov a porovnanie života na dedine a v meste. Semancová nadväzuje na literárne dedičstvo Márie Maľcovskej, čo potvrdzuje nielen tematika a preferované žánre, ale aj názov zbierky, ktorý je totožný s menom jednej z kapitol Maľcovskej novely Зелена фатаморґана.

V tejto zbierke sú prítomné aj prozaické texty študentov Zdenky Citriakovej, Jany Boguskej, Miroslavy Dzubovej, Michala Pavliča, Veroniky Šebestovej, Janky Staškovej a Dominiky Pročkovej (Novotnej). Posledné dve autorky svoje texty zaslali na posúdenie do Literárnej súťaže Márii Maľcovskej. Jana Stašková rozpráva udalosti a zážitky jej rodinných príslušníkov v zbierke krátkych memoárových textov, Dominika Novotná sa zúčastnila s prózou aj poéziou určenou pre deti, taktiež aj s prírodnou lyrikou, ktorá je situovaná do prostredia jej rodného kraja. Najmladšia (potenciálna) generácia sa nezaoberá literárnym problémom národnej identity, avšak tematicky a žánrovo nadväzuje na predošlé autorské generácie rusínskych spisovateľov.

Spolok rusínskych spisovateľov Slovenska (Сполок русиньскых писателїв Словеньска) organizuje Literárnu súťaž Márii Maľcovskej. Zúčastňujú sa v nej zástupcovia všetkých generácii rusínskych spisovateľov, od skúsených autorov (Štefan Suchý, Mikuláš Kseňák, Štefan Smolej a ďalší) až po autorov nových a začínajúcich (Jana Stašková, Dominika Novotná, Elena Chomová, Daniela Kapraľová, Vladislav Sivý a ďalší). Ukážky zo všetkých zúčastnených prác sú publikované na stránkach časopisu Rusín (Русин) v prílohe Pozdravenie Rusínov (Поздравлїня Русинів). V nej sú uverejňované aj výbery z vydanej súčasnej rusínskej literatúry či diela autorov obdobia národného obrodenia. Rusínska poézia a próza je tiež vydávaná na stránkach Rusínskeho národného kalendára (Русиньскый народный календарь) a Rusínskeho literárneho almanachu (Русиньскый літературный алманах).

Výbery z rusínskej literárnej tvorby boli tiež publikované v antológiách, ktorých editorom je Anna Plišková: Тернёва ружа (2002), Русиньскы соловї: Поздравлїня Русинів 1995 – 2010 (2010) а Муза спід Карпат: Зборник поезії Русинів на Словеньску (1996). Na literárne diela najmladšej generácie rusínskych spisovateľov sa zamerala výberová antológia Русалка: Творчост молодых авторів 2000 – 2009 (2009).

Mnohí autori si uvedomujú nedostačujúci stav rusínskeho školstva a tiež distribúcie rusínskej literatúry ku koncovému čitateľovi, ktorý ak pochádza z najmladšej generácie Rusínov, neraz neovláda azbuku. Z toho dôvodu možno sledovať trend vydávania rusínskej literatúry v grafickom systéme latinky (knihy Jozefa Kudzeja či Štefana Smoleja z posledných rokov) či dvojgrafične (Ľudmila Šandalová Червеный берег, Štefan Suchý Третє крыло/Tretie krídlo). Ďalším príkladom reflektujúcim rusínske národné povedomie (alebo sebavedomie) je tvorba Maroša Krajňáka, ktorý svoje knihy spadajúce do žánru magického realizmu vydal v slovenskom jazyku (Carpathia (2011), Entropia (2012) a Informácia (2014)).[2]

[1] RUSINKO, E. 2003. Straddling Borders: literature and identity in Subcarpathian Rus´. Toronto, University of Toronto Press, s. 10-21.

[2] Trilógia Carpathia je zasadená do geografického priestoru Karpát, zaoberá sa výrazne rusínskymi témami kultúrnych a geografických hraníc, vykorenenosti, straty identity či emigrácie.