Mgr. Michal Pavlič, PhD.: Formovanie svetonázoru detského čitateľa poéziou Štefana Suchého

Súčasná rusínska literatúra verne odráža spoločensko-kultúrne podmienky a históriu národného obrodenia Rusínov vo výbere tém ako aj myšlienok, ktoré sa v nej nachádzajú. Rusínski autori využívajú formatívnu funkciu literatúry na to, aby apelovali na čitateľa skrz viac či menej priame narážky na národnú identitu, rusínsky jazyk či gréckokatolícke vierovyznanie. Národná identita je leit motívom, ktorý možno nájsť takmer u každého rusínskeho autora, a texty určené detskému čitateľovi nie sú výnimkou.

Rusínski autori si uvedomujú problematický stav rusínskeho školstva, v ktorom funguje na plnej úrovni len vysokoškolské štúdium, stredné školy absentujú úplne a počet základných škôl s vyučovacím jazykom rusínskym je na neuspokojivej úrovni. V tomto smere pozitívne hodnotíme večerné školy rusínskeho jazyka, ktoré organizuje Ľuba Kráľová, avšak ani tie nedokážu plne nahradiť výchovno-vzdelávaciu funkciu rozvinutého a štátom podporovaného školstva. Najmladšia generácia Rusínov je ohrozená asimilačnými vplyvmi, rodičia so svojimi potomkami často komunikujú v slovenčine, preto ich deti ovládajú rusínsky jazyk neraz len na pasívnej úrovni. Najmladšej generácii Rusínov tak chýbajú znalosti o vlastnom národe. V slovenských školách sa učia slovenský jazyk, literatúru a históriu, na druhej strane však nepoznajú dostatočne jazyk, literatúru a históriu Rusínov.

Veľká časť autorov súčasnej rusínskej literatúry po roku 1989 na Slovensku venujú svoj čas aj písaniu literatúry pre deti a mládež. V nej popri typických témach prírody, prostredia dediny a hry do svojich textov prinášajú aj prvky, ktoré by mohli pomôcť vo formovaní národnej identity mladého čitateľa. Spomedzi autorov publikujúcich básnické zbierky určené deťom spomenieme autorov Ľudmilu Šandalovú, Mikuláša Kseňáka, Helenu Gicovú-Micovčinovú, Melániu Hermanovú, Petra Jalča a Ivetu Melničákovú. Próza je zastúpená v menšom počte Máriou Maľcovskou (Приповідкова лучка (1995) a ďalšie krátke texty), Melániou Hermanovou a Michalom Hirjakom zozbieranými textami rusínskych rozprávok „In the Seventy-Seventh Kingdom“ : Carpatho-Rusyn Folktales / „В сїмдесятій семій країнні: Карпаторусиньскы приповідкы (2015), ktoré vyšli v dvojjazyčnej verzii. Juraj Charitun vydal zozbieraný folklór z okolia už neexistujúcich rusínskych dedín, ktoré boli vysťahované z dôvodu výstavby vodnej nádrže Stariná v knihe Дякую, мамко! (2017), ktorá obsahuje rusínske piesne, uspávanky, slovné hry a hádanky.

Výnimkou nie je ani Štefan Suchý, ktorého bohatá básnická tvorba obsahuje aj publikácie pre školopovinných čitateľov Азбукарня (2004), Слон на кычарї: Стишкова книжка про русиньскы дїтиска (2007) a Азбукова мама (2008). Už na začiatku zbierky básní Слон на кычарї natrafíme na Suchého predhovor, v ktorom vyjadruje svoj autorský zámer: Ай в тiм, наприклад, бы сьме лїпше спохопили родну материньску реч, жебы сьме на своє руснацтво были надуманы і жебы сьме ся перестали писати раз за Словаків, раз за Чехів, словом за такых чуджінцїв, міджі котрыма са праві находжаме. (cit. s. 2). V tomto citáte autor mladému čitateľovi objasňuje situáciu Rusínov, ktorí sú národnostnou menšinou žijúcou spoločne s inými národmi na jednom štátotvornom území. Suchý v ňom priamo deklamuje potrebu dôkladnejšej znalosti materinského jazyka Rusínov, ktorú spája s národnou identitou a príslušnosťou. K príslušníkom iných národov sa vyjadruje ako ku cudzincom, Rusínov od nich jednoznačne oddeľuje. Suchý si tiež uvedomuje charakteristickú odlišnosť rusínskeho jazyka od slovenského a v úvode komentuje pohyblivý prízvuk, ktorý nemusí byť plne zvládnutý rusínskymi deťmi vychovávanými v slovenských školách. Keďže ráta s tým, že rusínska poézia pre deti znie aj na recitátorských súťažiach, v slovách svojich básní preto označuje miesta, kde sa nachádza prízvuk.

V jeho zbierkach básní možno nájsť témy, ktoré sú typické pre literatúru deti a mládež, akými je škola, dedinská príroda, detská hra, verše so zvieratami, úcta k rodičom a láska k Bohu. Prevažná väčšina veršov sa snaží pomocou pozitívnych príkladov a svojou výchovnou funkciou vplývať na detského čitateľa, čím by podporil vývin jeho charakteru a morálky vo všeobecnosti. V zbierkach sa však nachádza aj časť veršov, ktoré sa snažia priamo pôsobiť na vývin národnej identity najmladšej generácie Rusínov.

Zbierku Слон на кычарї otvára báseň s národno-obrodzovacím charakterom Я – малá Русинка (s. 4). Lyrický subjekt otvára báseň týmito veršami:Я – малá Русинка / з бескíдьского краю / свою отцёвщіну / барз любити знаю.“ V prvej strofe básne lyrický subjekt otvorene deklamuje svoju rusínsku národnú identitu označením sa za Rusínku, zároveň konkretizuje svoj pôvod „z beskydského kraja“, ktorý ako svoje rodisko miluje. Lyrický subjekt disponuje plne dosiahnutou národnou identitou, uvedomuje si význam národného jazyka, ktorý je potrebné ovládať a používať: Я русиньске слово / хочу ся учіти, / із отцём і мамов / ним ай говорити. V texte básne sa nachádza aj odkaz na činnosť Alexandra Duchnoviča a jeho význam pre národné obrodenie („А тримлю ся слова / Духновічовóго / якый про Русинів / дав духа нового.). Lyrický subjekt berie Alexandra Duchnoviča a jeho slová za vzor, ktorý chce nasledovať. V závere básne lyrický subjekt rusínskeho dieťaťa sám apeluje na matku, aby mu kúpila knihu písanú v azbuke (zároveň je to odkaz na Duchnovičovu báseň Мамко, мамко, куп ми книжку), pretože vie, že vďaka rodičovskému rusínskemu slovu dosiahne vzdelanie. Suchý v tejto básni prezentuje idealizovaný lyrický subjekt dieťaťa, ktoré prežíva a navonok prejavuje svoju národnú identitu. Pre čitateľa slúži ako príklad a vzor, ktorý by mal dosiahnuť.

V abecednom cykle básne Злата áзбука (s. 17–20). Štefan Suchý prezentuje jednotlivé písmená azbuky v krátkych básňach, ktorých motívom je slovo na dané písmeno. V textoch básní sa nachádzajú rusínske reálie ako pohorie Beskýd a rusínsky erb: Бескіде наш бережистый / у ербі із медвідём / буйны співы не згорять ті / бо суть хрещены огнём“. V básni A je motívom azbuka, lyrický subjekt adresuje deťom posolstvo, ktoré hovorí o význame a hodnote grafického systému azbuky, a nabáda ich k tomu, aby ju ovládali.

Báseň Сіяч (s. 26) opisuje obraz poľnohospodára obrábajúceho svoje pole, v texte je identifikovaný na základe rusínskej národnosti a lokalizácii v prírode Beskýd. Autor v básni zdôrazňuje chudobu rusínskeho kraja (Сію тя, зеренце, / про жывых пожыву, / хоць іщі сам не знам, / якы будуть жнива.), na ktorú priletevší vták reaguje snahou presvedčiť Rusína k tomu, aby šiel do inej, ale bohatšej oblasti:Охáб ты нефайну / землю на Бескідї, / ту ся з своёв файтов / найдеш лем у бідї. Rusínsky roľník túto výzvu jednoznačne odmieta, svoje pole a zem reprezentujúce aj jeho vzťah k národnej identite nechce opustiť. Na poli ostáva, lyrický subjekt opisuje jeho tvrdú prácu, ktorej budúcu úrodu nepozná, spolieha sa však na pomoc Boha. Suchý v tomto texte komentuje ťažké podmienky Rusínov žijúcich v chudobnejšej prírode Karpát, na základe roľníka vytvára pozitívny príklad, ktorý je potrebné nasledovať. Roľník s absolútnou istotou prehlasuje: Непланно бы было / ай в хмарах лїтати, – / хто ся де народив, / там мусить ай сяти.

Štefan Suchý ľahko pochopiteľným a prístupným spôsobom čitateľovi približuje tiež problém straty rodného jazyka a asimilácie Rusínov. V básni Руснáк і граблї (s. 58) opisuje mladého Rusína Andreja, ktorý istú dobu žil v Čechách a po čase sa vracia späť do svojej rodnej rusínskej dediny Ubli. Syn však v komunikácii s matkou používa „makarónsky“ jazyk, češtinu (v básni je transliterovaná do azbuky) spolu s niektorými rusínskymi slovami. Tým autor poukazuje na asimilačný vplyv inojazyčného prostredia, v ktorom Rusíni nepoužívajú svoj materinský jazyk: Бо кідь прийду до Дєчіна, / на языку мам чещіну, / у Тренчінї – словенчіну. Na jeho reč matka reaguje s nepochopením a nesúhlasom, rozsah straty rodného jazyka je zvýraznený tým, že syn už nepozná ani základné slová: „Граблї… Цо то слобо значі? / Ать се гласіт у мнє рачі!.

Suchý rieši situáciu komickým spôsobom, Andrej stúpi na hrable, ktoré ho odmenia úderom po čele a v tomto momente Andrej reaguje rusínskymi slovami: Ах, господь бы тя закляв! Што то граблї, я не знав (…) о рік веру ся до Ублї й по челі ня тріснуть граблї. Aj keď sa Andrej nachádzal v cudzom kraji, kde rusínsky jazyk vôbec nepoužíval a pri návrate ním nedokázal vedome rozprávať, po údere hrabľami reaguje emocionálne čistou rusínčinou. Ukazuje sa, že materinský jazyk (a s ním spojená národná identita), ktorý sa človek naučí ako prvý jazyk vo svojom živote, je v človeku stále ukrytý a nie je možné ho úplne zabudnúť. K Andrejovi prehovára lyrický subjekt slovami: Же єсь Руснак, ты не тай, / і щі таке памятай. / Кідь рот тримле розум в чести, / тот го пне ку высокости, / так кладеш ты на трон маму / й даваш силу свому роду. Týmito slovami sa snaží pôsobiť aj na čitateľa, ktorý by nemal tajiť svoj rusínsky pôvod, práve naopak, mal by ho prežívať a hrdo nosiť, mal by mať v úcte svoju matku a prostredníctvom toho aj svoj národ. V poslednej strofe sa nachádza priamy odkaz pre mladých Rusínov: „A вы , хлопцї з Розток, з Ублї, не давайте світу покій, найдьте усе в мысли місце ай про материне словце., čím sa neodlúčiteľne priamo prepája jazyk, národná identita a rodinný pôvod.

Aj keď literatúra pre deti a mládež Štefana Suchého formuje osobnosť detského čitateľa k prijatiu všeobecných ľudských morálnych zásad, k láske k rodine, živej aj neživej prírode, svoje texty používa aj ako médium, skrz ktoré je možné komunikovať s potenciálnou a formujúcou sa národnou identitou príjemcu. Lyrický subjekt básní priamo oslovuje svojho príjemcu a radí mu. V Suchého textoch sa nachádzajú básne s explicitne vyjadrenou národnou identitou, vystupujú v nich rusínske postavy hlásiace sa k svojej národnosti, prejavujúce lásku k svojmu rodu a uvedomujúce si význam existencie a pretrvania národného jazyka.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *