Мgr. Michal Pavlič, PhD.: Oslavná básnická skladba ako prezentácia obsahov historickej pamäti v publikácii M. Kseňáka Формованя русиньской ідентіты

Téma rusínskej identity je „večnou témou“ Mikuláša Kseňáka, najvýraznejšie sa objavila v jeho básnickom diele Формованя русиньской ідентіты[1] (2016). Identita je hlavnou témou, ktorá je vyslovená priamo v názve knihy. Dielo je koncipované ako básnická skladba dvanástich básní s didakticko-reflexívnym charakterom, ktorá je spojená ústredným motívom formovania a kreovania identity. Možno ho charakterizovať aj ako ódu, pretože Mikuláš Kseňák v ňom vyslovuje obdiv, úctu a vďaku všetkým ľuďom, ktorí sa podieľali na rusínskom národnom obrodení od polovice devätnásteho storočia až po súčasnosť.

Existujú dva prístupy k vysvetleniu vzniku identity, ktoré sa rozprestierajú na osi psychologickej opozície dedičnosti a prostredia – esencializmus a konštruktivizmus. Mikuláš Kseňák vo Formovaní zaujal prevažne konštruktivistický prístup, k identite sa obracia ako ku niečomu, čo sa vplyvom vonkajšieho pôsobenia postupne v živote jedinca i národa vytvára a neustále podlieha zmenám. V niekoľkých veršoch možno zbadať aj esencialistický prístup: „Но в славяньскій родинї / Сьме іншы, одлишны / Сьме народ окремый“ (Знакы ідентіты, str. 20). Odlišnosť Rusínov tiež dokazuje týmito slovami: „Но і мы уж маме / Свої особливости, / Свої шпеціфічны одтїнкы / В інтонації / В штруктурї языка / Тіпічну мелодію / В співанках, / Азбуку і гімну, / Чісту святу віру, / Свою богату історію / Світьску і церьковну, / Неповторны традіції (…) Таку прекрасну літературу / Стародавны крої, обряды, / Деревяну архітектуру“ (Знакы ідентіты, str. 20-21). Z týchto veršov vyplýva, že za identifikačné znaky pokladá jazyk, históriu, vierovyznanie, folklór, umenie, zvyky a tradície.

Mikuláš Kseňák sa snaží zachytiť proces formovania identity od prvých krokov človeka až po súčasnosť, v jednotlivých básňach reflektuje najdôležitejšie činitele pri jej formovaní, zamýšľa sa nad jej podstatou a nad tým, či tento proces je časovo ohraničený alebo je bez konca: „Справды, яка є довга доба / Моделованя / Іденtіты народа? / Коли тот загадный колос / Наберать зрілы фарбы / Дістане неповторный голос / Дотворить єдинечны смакы? (…) Мать тот загадный процес / Дагде свій конець?“ (Передбудителискы плоды, str. 11).

Formovanie má výchovno-vzdelávací charakter, po úvodnom otvorení témy lyrický subjekt diela sprevádza príjemcu naprieč rusínskou históriou, hovorí najmä o najdôležitejších osobnostiach jednotlivých historických období, pripomína ich činy a význam. Subjekt narába s historickou a kultúrnou pamäťou, výberom osobností a udalostí históriu pripomína, hodnotí a nanovo ju vytvára. Informačná nasýtenosť Kseňákovej poézie je v niektorých častiach veľmi vysoká, autor vyratúva mená osobností či zoskupení jedno za druhým, s ich funkciami, celými označeniami rusínskych skupín či spolkov. Je to znak autorovej potreby informovať a vychovávať, čím ustupuje umeleckosť literárneho diela informatívnosti.

V diele sú prítomné všetky druhy obsahov historickej pamäti. Lyrický subjekt sa obrazne vyjadruje k pôvodu Rusínov: „З єднакой масы рым / Нараз выбочіла щука, ялець (…) Подобно з людьского моря / Властнов стежков ся выбрал / Келты, Славяне, Авары… І мы Русины“ (Выбочіня з масы, str. 6) a zároveň opisuje samostatnosť rusínskeho národa ako prirodzené a nespochybniteľné právo: „Властнов стежков ся выбрали / Келты, Славяне, Авары… / І мы Русины (…) Чом бы сьме / Не могли?“ (Выбочіня з масы, str. 6), „Русиньске оброджіня / То яв – не нагодный, / То яв – законный“ (Фенікс, str. 43). Územie spoločenstva je v diele na viacerých miestach pripomínané geografickými lokalitami Karpát, Beskýd a prírodnými prvkami spájanými s rusínskym rodným krajom, ako sú lúky, poľany, doliny a potoky.

Lyrický subjekt venuje najväčšiu pozornosť rusínskemu kultu hrdinov. Autor v procese vytvárania národnej identity prisudzuje veľký význam rusínskym buditeľom, minulým aj súčasným, literatúre, rusínskym národnostným organizáciám a pozitívnym aj negatívnym udalostiam. Kseňák uvažuje nad obdobím národných obrodení, ktoré prebiehalo v Európe v polovici devätnásteho storočia, chápe, že cesta k emancipácii vedie cez znalosť národnej histórie a folklóru, používanie národného jazyka, písanie národnej literatúry, zbieranie historických poznatkov, diel ľudovej slovesnosti a opisom tradícií a zvykov. Za najväčšie bohatstvo pokladá kultúrne dedičstvo predkov, ktoré umožňuje menšinovému národu zachovať si špecifickosť a jedinečnosť v majoritnom prostredí dominantného národa.

V diele je opísaný rusínsky kult hrdinov, jedincov, ktorí významom svojich činov prekročili hranice vlastného národa a vstúpili do historickej pamäte. Lyrický subjekt sa vyjadruje k činnosti a významu rusínskych osobností, ktorí sa zúčastnili rusínskeho obrodzovacieho procesu a vytvára tak rusínsky kult hrdinov. Sú to napr. spisovatelia (Anatolij Kralický, Alexander Pavlovič, Július Stavrovský-Popradov, Emil Kubek), pedagógovia (Ivan Orlaj, Andrej Baluďanský), politickí činitelia (Adolf Dobriansky, Grigorij Žatkovič), dušpastieri (Andrej Bačinský, Jozef Gaganec, Pavol Peter Gojdič, Vasiľ Hopko, Gregor Tarkovič, František Dancák) a ďalší. Vyjadruje sa o nich s úctou a obdivom: „Про мене є приємне / Слухати леґенды / О храбрых Рутенах“ (Передбудительскы плоды, str. 7)

Alexander Duchnovič je v texte opísaný ako najvýznamnejšia rusínska osobnosť, jeho životu a dielu sú venované časti Авторітатівна особность, Новы ідеалы, Книжниця а Знакы ідентіты. Duchnovič je opisovaný ako archetypálna postava rusínskeho Buditeľa, ako Bohom vybraný ideál a morálny vzor pre všetkých Rusínov. Pre Mikuláša Kseňáka je Duchnovič inšpiráciou, motiváciou a duchovným vodcom: „Нам всебічну поміч, / Силу і надії, / Уж веце як / Стопятьдесять років / Давать поет народный, / Отець духовный / Александер Духновіч“ (Авторітатівна особность, str. 11-12), „Ты, яснозривый, / Ты, Богом выволеный, / Ты, народом любимый“ (Докажеме оцїнити?, str. 28)

Jeho život sleduje lyrický subjekt od narodenia, pričom zdôrazňuje najdôležitejšie činitele pri formovaní jeho národnej identity. Rodinu považuje za zdroj morálnej výchovy, oceňuje tiež komunikáciu v rodnom jazyku a matkino spievanie národných piesní a rozprávok, čím sa vytvára láska k národnému folklóru a zvykom. Vyrastanie v rodine farára na dedine nasmerovalo mladého Duchnoviča k študovaniu v duchovnom seminári, aj v jeho prípade je vierovyznanie silným identifikačným činiteľom. Lyrický subjekt sa vyjadruje najmä k jeho obrodeneckej činnosti, je opísaná spomenutím názvov jeho konkrétnych literárnych diel (Книжниця для начінающіх, Хлїб душы, Поздравленіє Русинов; Подкарпатскіє Русины, оставте глубокый сон…, Я Русин быв, єсьм і буду…), ale aj navštevovaním fár a škôl, šírením kníh a duchovného slova. Jeho ideály a morálka sú zhrnuté v posolstve lyrického subjektu nasledujúcim generáciám Rusínov: „Обгаёвати честь роду / Ёго історiю, културу / Непрестанно култівовати Материньскый язык / Піднимати уровень школ / Віру в Бога певну мати / І в тяжкых хвілях / «… не чекати, / поможме собі самы»“ (Несуть штафету, str. 30-31).“ Výchovno-vzdelávacia funkcia lyrického subjektu sa mení na aktivizačnú, morálnym príkladom kritizuje pasivitu, Rusínov chce prinútiť naopak k činnosti: „Опамятайме ся, функціонарї / Родічі, учітелї, отцї духовны…“ (Фенікс, str. 44)

Formovanie rusínskej identity je básnickou skladbou, ktorá svojím oslavným charakterom velebí a glorifikuje postavy rusínskej histórie, zároveň chce autor prostredníctvom obsahov historickej pamäte informovať a vzdelávať svojich krajanov. Možno hovoriť až o účelovosti textu, Kseňák vytvára a umocňuje ideu rusínskej národnej identity v svojich čitateľoch, ale umelecká stránka textu je pre neho sekundárna. Texty Mikuláša Kseňáka možno považovať za najvýznamnejšiu rusínsku literárnu tvorbu z hľadiska napĺňania aktivizačnej, výchovno-vzdelávacej a identitotvornej funkcie.

[1] КСEНЯК, M., 2016. Формованя русиньской ідентіты. Пряшів: Академія русиньской културы в СР, ISBN 978-80-89798-03-2, 48 s.