František Dancák: Emil Kubek – dušpastier, rodoľub, prvý rusínsky románopisec v prešovskej oblasti 

     V živote každého národa – veľkého alebo malého – existovali a existujú osobnosti, ktoré sa zaslúžili o povznesenie svojho ľudu v oblasti národného, kultúrneho, osvetového, sociálneho a morálneho povedomia. Jedným z tých mnohých osobností je gréckokatolícky kňaz, básnik, prozaik, publicista, lexikograf Emil Kubek. 20. vedecký seminár karpatorusinistiky je príležitosťou, aby sme mohli ozrejmiť a vyniesť na svetlo záslužné dielo tohto zapáleného patriota, ktorý svojou prácou zanechal veľkú stopu medzi Rusínmi v prešovskej oblasti.
Emil Kubek sa narodil 23. novembra 1857 v obci Štefurov, okres Svidník, kde jeho otec bol gréckokatolíckym kňazom.
Skoro v detstve stratil otca, a matka iba s veľkými ťažkosťami sa musela starať o štyri deti. Po rokoch si na to s bolesťou spomína: „Jak mohla nas bidna mati perekormiti, oďivati, školovati? Až teper´ ne ponimaju!… Namerz i naholodovalsja do syta… Reminiscencii mojej molodosti ščastlivoj ne taki, čtob na nich s radosťu pamjatal.“ (Vožď, 1930). Napriek tomu spomína, že tieto mladé roky boli pre neho veľkou životnou skúsenosťou.
Po teologických štúdiách sa v roku 1881 oženil s Máriou Schirillovou z Kružľova. Po vysviacke, ktorú prijal 22. marca 1881, začal pôsobiť ako kaplán v maďarskom Homrogde (1881) a v Jakubanoch (1883). Ako farár v Kremnej (1884) a Ľubovci (1885).
V roku 1885 bol menovaný do Snakova, okres Bardejov, kde pôsobil 19 rokov. V lete roku 1904 sa vysťahoval do USA. Veriaci ho s procesiou vyprevadili z obce až ku kaplnke, ktorú dal postaviť. Tam sa s ním so slzami rozlúčili.
Čo bolo príčinou, že sa po 19-ročnom pôsobení v Snakove rozhodol odísť z rodného kraja, dnes ťažko jednoznačne povedať. Je však pravdepodobné, že tak ako mnohí ľudia, aj Emil Kubek odišiel, aby mohol seba a svoju rodinu lepšie hmotne zabezpečiť a plnšie realizovať svoje literárne ambície.
V USA pôsobil v Mahanoy City v štáte Pensylvánia medzi rusínskymi vysťahovalcami z rodného kraja do roku 1936. Do penzie odišiel pre chorobu – rakovinu žalúdka. Bol náruživý fajčiar. Vo farnosti obľúbený a vážený.
Veľmi peknú charakteristiku podáva o ňom Josif Petrovič v časopise Vožď (1930):
  „Jak ČELOVIK, vpr. o. E. Kubek, i vopreki mnohim ťažkosťam žiťa, vsehda veselyj, bystroho uma, polnyj razveseľajuščimi žartami i anekdotami, a ponad vse dobrodušnyj i otvertyj.
   Jak SVJAŠČENNIK, hluboko virujuščij, vysoko učennyj, pedantnyj, vyslužnyj, svoju viru, svoj obr´ad, svoju pastvu strastno ľubľaščij, i smilyj borec´ za prava Cerkvi. Ne čudo, čto kdekoli ne poňato i zle sudženo jeho revnosť.
   Jak PISATEĽ, točnyj poznavateľ duši svojeho naroda, ostryj kritik vs´akich hrichov i nadužitkov v naroďi, obyľnyj izjaviteľ blahorodnych svojich čuvstv i dumok dľa voschvalenija i posľidovanija dobroďitelej, čtob podnesti bidnyj, zanedbanyj i zaostalyj svoj narod!“

   Zomrel 17. júla 1940. Pochovaný je na miestnom Cintoríne svätej Márie. Na jeho mieste potom pôsobil jeho syn Anton Kubek.
V Snakove už nežije nik, kto by sa pamätal na jeho účinkovanie. Žije však v spomienkach, ktoré sa prenášajú z pokolenia na pokolenie. Najmä na to, čo urobil pre Snakov. V roku 1977 pri príležitosti 120. výročia jeho narodenia bola mu na priečelí kaplnky a v chráme odhalená pamätná tabuľa.
Počas svojho pôsobenia v Snakove sa doslova zžil so svojimi veriacimi. Tu, v Snakove, kde ako sám napísal – „konec´ chľíba a počatok viry“ – začína pôsobiť nielen ako obetavý dušpastier, ale doslova ako jeden z nich. Učil ich včelárstvu, radil im, ako treba správne obrábať zem, ako ju hnojiť, ako sadiť jednotlivé plodiny, aby bola úroda hojnejšia. Vtedajší roľníci jeho spôsoby nemohli pochopiť. Vychádzali na polia a pozerali sa na jeho prácu. Vysmievali ho. Keď však videli, že tieto jeho „nové“ spôsoby sú dobré, nasledovali ho.
Na čistenie obilia zaobstaral čistiaci stroj, ktorý v Snakove volali „trúba“. Akou vymoženosťou bol už na vtedajšie časy vidieť z toho, že tento stroj bol v obci donedávna jediný. Na čistenie obilia si ho ľudia požičiavali. Aj preto si na neho s vďakou dodnes spomínajú.
Tohto dobrého hospodára, ktorý učil ľudí lepšie a hospodárnejšie gazdovať, pekne opísal vo svojom trojdielnom románe Marko Šoltys, a to v osobe samotného Marka Šoltysa (Furmana).
Jeho pričinením bola vybudovaná cesta do Snakova, škola, farský dom, bol opravený chrám, postavená kaplnka, zriadená obecná knižnica. Zorganizoval spevácky zbor i dramatický krúžok.
Osobitne sa tu treba zmieniť o kaplnke pred obcou, s výstavbou ktorej začal v roku 1894. Všetky dokumenty v súvislosti s výstavbou kaplnky nám Emil Kubek zachoval pekne upravené a zviazané v dvoch zväzkoch (Sznakoi kápolna I., II.). Jednotlivé dokumenty sú overené podpisom Emila Kubeka, starostom a cirkevnými kurátormi. Slávnostná posviacka kaplnky bola 9. augusta 1896. Posviacku vykonal okresný dekan Ján Gojdič z Kružľova, za prítomnosti mnohých kňazov z okresu a z Poľska. Na slávnosti boli prítomné aj významné osobnosti, ako napr. Ištvan Szinyei Merše, podžupan a poslanec Národného zhromaždenia volebného okruhu, Adam Bornemisza, cisársky a kráľovsky komorník, Ištván T. Tóth, hlavný slúžny okresu, Antal Korányi, prepošt rímskokatolíckej cirkvi z Bardejova a okolo 4 500 –  5000 veriacich.
Všetky tieto údaje o slávnosti sú zapísané v Sznakoi kápolna II. (nachádzajú sa v archíve Gréckokatolíckeho farského úradu v Snakove). Svedčí to nielen o význame tejto udalosti, ale aj o popularite Emila Kubeka, ktorej sa vtedy tešil.
V súvislosti s tým treba pripomenúť, že na poslednej strane tohto dokumentu Emil Kubek zapisoval údaje o každoročnom odpuste, ktorý sa odvtedy koná pri kaplnke vždy po odpuste v Čirči – tak, ako to bolo ním rozhodnuté.
Veľmi bojoval proti alkoholizmu, ktorý už v tejto dobe bol veľkou pliagou. Do tohto boja zapriahol aj svojho poetického ducha. V tomto smere je azda najpôsobivejšia báseň Dobryj tato, v ktorej píše o otcovi, ktorý neskoro vstáva i líha, hľadá prácu už deväť rokov a celý čas presedí v krčme „na maminu psotu“.

   Spolu s učiteľom Štefanom Desiatnikom s veľkým úspechom nacvičili divadelnú hru spisovateľa Jána Andraščíka Šenk paľenčeni, v ktorej autor využil šarišské i rusínske nárečie východného Slovenska.
Literárne začal pracovať už ako mladý kňaz a pokračoval najmä na fare v Snakove. Počas dlhých večerov pri svetle petrolejovej lampy pracoval nad zamýšľaným Starosloviensko-maďarsko-rusko-nemeckým slovníkom. Tento zámer mu umožnilo uskutočniť aj to, že dokonale ovládal slovenský, rusínsky, ruský, maďarský a nemecký jazyk. Porovnával významy slov a hľadal súhlasné významy, ktoré zoraďoval do abecedného poriadku. Tento štvorjazyčný slovník, zahrňujúci v sebe viac ako 5 500 základných slov – spolu so synonymickými výrazmi okolo 30 tisíc – vyšiel v roku 1906 v nakladateľstve UNIA v Užhorode, aj keď ho do tlače odovzdal ešte v decembri 1890.
Okrem spomínaného štvorjazyčného slovníka poznáme jeho Narodny Povisti i Stichi v štyroch zväzkoch, ktoré boli postupne vydané v USA v rokoch 1922 – 1923.
Námetom pre jeho povesti, básne a nakoniec i román sú príbehy zo života rusínskeho ľudu v rodnom kraji i vysťahovaných do USA. Pri ich čítaní poznáme aj príčiny emigrácie a problémy kultúrnej adaptácie v USA i zväzky so starým krajom. Tradícia hovorí, že hlavnou príčinou emigrácie z Európy boli ekonomické ťažkosti, ale tiež aj nešťastná láska a túžba po novom priateľstve. Amerika sa takto stala miestom, kde sa zabudlo na emócie, kde zničený človek sa mohol očistiť od viny a hanby. Takými sú napríklad povesti Paschaľnyj dar a Komu što Boh obic´al.
    Ďalšou témou, ktorá sa často opakuje, je alkoholizmus. Podobne ako druhí emigranti, aj Rusíni sa nevedeli zbaviť tejto pliagy ani v „Novom svete“, o čom svedčí aj román Marko Šoltys – II. až IV. diel.
Tento román si zaslúži osobitnú pozornosť. Napísal ho v roku 1915. Prvýkrát román vyšiel v roku 1920 v časopise Sokol v 115 pokračovaniach, potom knižne v rokoch 1922 – 1923. Román ilustroval perokresbami jeho syn Anton Kubek. Autor píše, že je to jeho prvý dlhší román zo života Podkarpatska v rusínskom jazyku – písaný latinkou. Jeho dej sa odohráva na Makovici od 70. rokov 19. storočia do roku 1915.
V románe autor veľmi príťažlivo opisuje životný príbeh siroty Marka Furmana, ktorý už na počiatku pre ťažkosti otca pijana, musí sľúbiť umierajúcej matke, že sa nikdy nedotkne alkoholu: „Priobic´aj mi, ďitino moja, že čestnyj, dobryj, terezvyj ostaneš’ na cilyj život tvoj, že by jem lehko mohla skonati… a otkup otcovskij orek nazad! – Pris´aham vam mamočko, že tak bude!“ (I., s. 30). Marko Šoltys to dodržal. Po ťažkom predieraní sa životom – najprv ako sluha u bohatých pánov – stal sa zámožným gazdom, a to vďaka svojej svedomitosti, vytrvalosti a rozvážnosti.
Každý, kto prečítal tento román, a zároveň poznal život z čias pôsobenia Emila Kubeka, najmä v Snakove, kde prežil 19 rokov, príde k záveru, že tento román je jeho čiastočným autoportrétom.
V  románe Emil Kubek hľadal aj príčiny biedy i nevedomosti svojej doby. Hľa, niekoľko myšlienok:
    „Skladajut vinu na popov, na učitelej, na urjad, že ne prosviščajut narod! To ne sovsim pravda. Ďitina ne učuje ot svojoho otca «učisja!» No storaz slyšit: – «Na što tobi učenije, ne bude z tebe ani pop, ani ďak.» Jakže take ďiťa bude ochotno učitisja?“
    Vydavajut gazety, knihi! Jesť komu kupiti, čitati? Ani išči toty poučajušči, prosvititelny knižočki, novinki, što narodu darom doručajut, ne jesť komu pročitati…“ (I., 141)
Ako starostlivý a dobrý otec často poučuje svoje deti:
   „…Stoľko vartaješ, skoľko jes’ dobroho zrobil. Nijakoj čestnoj roboty ne stydajsja. Ne hľadaj ničiju lasku. Chraňsja zlych tovarišej. Buď dobryj ko každomu“ (II., 55).
V románe nešetrí humorom. Vidieť to napríklad v svadbe Petra Soroku – pijana, ktorého matka z trucu oženila, ako to bolo kedysi zvykom na dedine. I v tomto príbehu je vidieť autorovu snahu pranierovať všetkých, ktorí v požívaní alkoholu nepoznajú svoju mieru. Krátky úryvok:
   „Na seľi, ženich provadit svoju zaručenu molodu ženu, z cerkvi za chustku do otcovskoho domu. Tot staryj obyčaj, v tom slučaju, ne mohli zaderžati. Jedno, že Petrovi ne mohli vytolkovati, že na što davajut jemu v ruku konec svadobnoj chustki. Už kiď to natolkovali, no Petro s toho stoľko rozumil, jak i tota chustka. Po druhe, že Petro tačalsja, jeho trebalo provaditi, ne pomahal ani pervoho družby lokoť.
   Muzyka hraje, až dudniť, družbove sviskajut, svaški začinajut svoju vesiľnu notu:
   „Ideme my po ňu…“ – Nijak ne ide. Vesiľnicy tak vyzerajut, jak jesli by s pochoronu šli. Merzki, hňivači. Ale, na to misce ďitvora seľska, mala ne posľidňu zabavu. Ani tohda ne narehotalisja stoľko, koli jeden talian, Bože odpusť, prišol do sela z medviďom i z malpu. Petro strašenno poľubilsja im.
   Vesiľa bohate bylo, ňit što povisti. Otstojalo por´adno. Lem ženich ne znal o ničom nič. Spal čerez cilu svaďbu. Jak po vesiľu vyterezbilsja, ne pamjatal na nič. Ani to ne znal povisti, ci to on ženilsja, ci jeho mama? Ci to Haňa, joho žena, ci tatova? Mama, takoj druhij deň, potolkovala jemu: popod oči začorňito mal, a lica popuchnuty, ot toho tolkovanija materinskoho.
   Po vesiľu, žena pomahala mami stereči Petra. Už lem jakos’ bylo. No, do roboty, Petro ani hnuty! Prišlo hnoj voziti, orati? Petro roschramalsja. Kositi? On i tam našol kameň hde pered tim, nikto nijakij ne viďil, a vyščerbil kosu: abo zavalil s ňu do zemľi i vyhnul. Snopy prišlo vjazati? Ruka rozvilasja jemu. Zerno voziti? Na rovnoj doroz´i vyvernul. Kopati? Križi boľili. Molotiti? Abo po cipach, abo tata šasnul.
   Spomočisja s nim ne mohli. A vsehda jojčal: to tu, to tam, bolit joho. No pri stoľi veliku sposobnosť pokazoval, osobenno pri perohach i syrjanikach. Zdorov byl, za dvoch; kuril za troch; bagov s pyska nikohda ne vyšol, a paľinku vyňuchal, choť by byli mama na nej sami siďili.“ (I., s. 156 – 157)
Emil Kubek aj po svojom odchode do USA pokračoval vo svojej kultúrno- -osvetovej práci. Pre snakovskú školu predplácal časopis Neďiľa, naďalej prispieval do redakcií novín a časopisov, udržiaval literárne kontakty s rodným krajom.
V roku 1908 vyšiel v Užhorode nim zredigovaný kalendár – Misjaceslov, v ktorom sa jasne prejavila osobnosť jeho zostavovateľa. Literárna časť kalendára odráža buditeľské názory Emila Kubeka. Obsahuje piesne, rozprávky, príslovia, pohrebné zvyky, nemalé množstvo prevzatých článkov poučného charakteru, v ktorých odsudzuje alkoholizmus, oceňuje čestný charakter človeka. Nie je však uvedený prameň opublikovaného diela, ani jeho autor. Jediná podpísaná báseň v kalendári je báseň Nad kolyskoju ďityni majnera, ktorú napísal Emil Kubek (azbukou). Je v nej zobrazená tragédia emigranta, ktorý zahynul v šachte, kde zarábal na každodenný chlieb. Tu možno predpokladať, že je to príbeh Michala Slotu zo Snakova, ktorý je fundátorom kaplnky v Snakove, a ktorý roku 1895 zahynul v bani na meď v USA.
V USA vydal v roku 1917 brožúru Otče naš: Tolkovanije hospoďskoj molytvy v obrazach i slovamy.
  Svoje diela podpisoval rôzne: E. Kubek, E. A. Kubek, Emilij A. Kubek. Mnohé sú aj nepodpísané.
Ako už bolo spomenuté, námetom pre jeho povesti, básne i román sú príbehy zo života ľudu v rodnom kraji i vysťahovalcov. V úvode k 1. časti o tom napísal: „Jak podkarpatskij Rusin, pišu iz žiťa podkarpatskich Rusinov i v ich naričii…“
  Jeho diela sú v origináli napísané cyrilikou „v nariči podkarpatskych Rusinov“, ale v anglojazyčnom prostredí pre tých, ktorí pochádzali z rusínskej oblasti Uhorska a prevažne sa učili v uhorských školách, tlačili sa latinkou, ktorá bola medzi americkými Rusínmi populárnejšia ako cyrilika. Emil Kubek to dostatočne zdôvodnil v Úvode k svojmu štvorzväzkovému vydaniu Narodny Povisti i Stichi.
   Emil Kubek napísal toho veľa. Okrem románu a štvorjazyčného slovníka známe sú jeho povesti, kalendáre, katechizmy, básne, poviedky, divadelné hry a množstvo poučných článkov.
Vo svojej autobiografii (1930) poznamenáva, že „najboľše pisal za redaktora M. J. Hanchina v A. R. V., kde pojavilasja doľša povisť: Mikluš Milyj.
 Známe sú aj ďalšie jeho básne: Ňit uže ľubvi; Marija, kňahiňa Magdalinskaja; Supružestvo; Materinskaja ľubov; poviedka Velykyj syn (1912); Otec Aleksij (1915); črta Moja podorož do Floridy (1926) – v tom čase zriedkavom druhu prepravy – ceste automobilom.
Krátke vianočné poviedky mu uverejnil Kalendar Sojedinenija pod názvom Roždestvenny Povistki (1935). Tiež časopis Vožď pod názvom Christos raždajetsja (1930).
Nie všetko vydal tlačou. Sám o tom píše, že jedna časť „pro nedostatok hrošej dľa izdanija uže do peca pošla; druha časť nachoditsja v rukopisach, a liš treťa časť izdata i to hde-tu, rostorhano“. O tom, že mnoho písomného materiálu spálil, s humorom sám poznamenal: „To moj najľipšij literaturnyj uspich.“
   Väčšina Kubekových diel je didakticky zameraná. Ako dobrý znalec dedinskej duše mal vplyv na ľudí prostredníctvom svojho diela, čím sa zaradil k veľkým buditeľom 19. storočia. Prof. Dr. P. Robert Magocsi o ňom napísal, že je „najplodnejší i najnadanejší americkorusínsky spisovateľ“.
Počas života v USA nebol ľahostajný k problémom našich emigrantov. Vystupoval proti denacionalizácii, ochraňoval svoj jazyk a kultúru, vyzýval vysťahovalcov k pomoci krajanom v Európe. Pre jeho diela sú typické „šťastné“ závery poviedok posilnené vplyvom života v „krajine neobmedzených možností“.
Prvá publikácia o tomto významnom dejateľovi u nás vyšla v roku 1999 pod názvom Emil Kubek, kňaz, básnik, spisovateľ, jazykovedec, rodoľub (78 s.), ktorej autorom je František Dancák. V anotovanej publikácii okrem stručného prierezu životom a tvorbou Emila Kubeka sú uverejnené dokumenty a úryvky z jeho literárnej činnosti. Nechýbajú dokumentárne fotografie a bibliografia príspevkov o ňom z rokov 1971 – 1996.
V roku 2004 vyšla od toho istého autora ďalšia publikácia pod názvom Emil Kubek 1857 – 1940 (40 s.). Jeho tvorba je v nej doplnená o niektoré nové údaje.
V roku 2005 – pri príležitosti 65. výročia jeho narodenia – vydal František Dancák výber z jeho povestí a básní pod názvom Narodny Povisti i Stichi I. (70 s.). Obsahuje aj niektoré doteraz u nás málo známe jeho básne a povesti. Emil Kubek vo svojich dielach – básniach, povestiach a románe veľmi často – niekedy aj s humorom – bojoval proti alkoholizmu. O tejto problematike v tvorbe Emila Kubeka v roku 2006 vydal František Dancák publikáciu s názvom Vypijte, kumo (40 s.).
V roku 2007 pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia vyšla u nás tlačou jeho Autobiografia (25 s.). Táto Autobiografia, ktorú napísal sám Emil Kubek, vyšla pôvodne v časopise Vožď v roku 1930 v USA.
Pri tejto príležitosti vyšla aj jeho divadelná hra v dvoch dejstvách Oľga (50 s.). V tom istom roku vyšla tlačou publikácia Jedna striča (120 s.). Je to výber z jeho prózy. Publikáciu zostavili Mária Maľcovská a František Dancák. Do súčasného rusínskeho jazyka ju preložila Mária Maľcovská. Vyšla za podpory Fondu Stevena Chepu pri Torontskej univerzite a Obecného úradu v Snakove.
V roku 2010 – pri príležitosti 70. výročia úmrtia Emila Kubeka vydal František Dancák ďalšiu publikáciu Výber z diela II. (58 s.). Sú to básne a povesti Emila Kubeka, ktoré vyšli v USA iba časopisecky. Materiál k uverejneniu nám poskytol akademik Paul Robert Magocsi, profesor histórie na Torontskej univerzite v Kanade.
Záverom treba povedať, že dielo Emila Kubeka je dodnes nedocenené. Uvažovať by sa mohlo aj o vydaní jeho románu Marko Šoltys. S kompletným vydaním jeho diel sa uvažovalo už v USA pri jeho zlatom kňazskom jubileu (1881 – 1931).
Veľkú pozornosť u nás mu doposiaľ venovali rôznymi príspevkami Emil Korba, Ľubica Babotová, Mikuláš Mušinka, Juraj Paňko, Mária Maľcovská a Gabriel Beskyd.
Pre úplnosť treba dodať, že pamiatke Emila Kubeka bolo v poslednom čase venovaných mnoho podujatí. Za pozornosť stojí spomenúť:

– Odhalenie pamätnej tabule v roku 1977 na priečelí Kaplnky Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Snakove pri príležitosti jeho 120. výročia narodenia;
– Pri príležitosti 150. výročia narodenia Emila Kubeka bola na priečelí budovy materskej školy v Snakove odhalená pamätná tabuľa. Sponzorsky na túto tabuľu prispela Rusínska obroda – pobočka Bardejov;
– Pri tejto príležitosti bola aj spomienková slávnosť 6. októbra 2007 v maďarskom meste Homrogd, kde Emil Kubek v rokoch 1881 – 1982 pôsobil ako kaplán;
– Nezabudnuteľná slávnosť bola 21. októbra 2007 aj v Snakove, za účasti delegácie z Maďarska a mnohých významných osobností;
– Z týchto pamätných podujatí bol vydaný Zborník dokumentov z osláv 150. výročia narodenia Emila Kubeka (120 s.), zostavovateľom ktorého je František Dancák. S finančnou pomocou Ministerstva kultúry SR bol vyhotovený aj dokumentárny film (DVD) pod názvom Emil Kubek – prvý rusínsky románopisec. Podobné DVD vyšlo aj z týchto pamätných osláv;
– Osobitne však treba spomenúť, že na základe rozhodnutia Ministerstva školstva SR bol 5. júna 2008 udelený Základnej škole v Snakove čestný názov Základná škola Emila Kubeka.

   Nech aj tento 20. vedecký seminár karpatorusinistiky bude ďalšou príležitosťou, aby sa ešte viac vynieslo na svetlo tohto málo známeho a neprávom zabudnutého kňaza, básnika, jazykovedca, buditeľa a predovšetkým verného syna rusínskeho ľudu. Emil Kubek svoj ľud mal veľmi rád a nezabudol na neho ani v ďalekej cudzine. Preto aj my by sme si mali na neho s úctou a vďakou spomínať. Aj tým, že budeme jednotní, ako si to on želal – aby sme sa držali toho, „čto nam otcy dali… čtob nas ne klenuli v hrobach naši ďíti… (báseň: Nit! My ne pomreme).

LITERATÚRA

DANCÁK, F. Emil Kubek – kňaz, básnik, spisovateľ, jazykovedec, rodoľub. Prešov: Petra, 1999, 80 s. ISBN 80-967975-6-5.

DANCÁK, F. Zborník dokumentov z osláv 150. výročia narodenia Emila Kubeka. Prešov: Petra, n. o., 2007, 120 s. ISBN 978-80-8099-013-8.

DANCÁK, F. – SLIVKA, A. Snakov v premenách času. Prešov: Petra, n. o., 2007, 100 s. ISBN 978-80-8099-004-6.

KALENDAR SOJEDINENIJA 1935. (Redaktor o. Stefan Varzaly). Homestead, Pa: 1935.

KALENDAR DŇA na hod 1925. New York, N. Y.: 1925.

KORBA, E. Kňazi – buditelia bardejovského okolia a Makovice. In: Slovo – časopis gréckokatolíckej cirkvi. Trnava: SSV v CN Bratislava: 1971, č. 5, 10.

KRPELEC, B. Bardejov – jeho okolie kedysi a dnes. Martin: Matica slovenská, 1935. Kronika obce Snakov. Kronika obce Štefurov.

KUBEK, E. Narodny Povísti i Stichi. I. – IV. Scranton, Pa: Obrana, 1922.

KUBEK, E. Autobiographia. In: Vožď – Leader. Cleveland, O., február 1930, č. 2, s. 3 – 9.

MAGOCSI, P. R. Literatura Rusinoch z Podkarpaťtja u Ameriki. In: Nova dumka. Vukovar: Zväz Rusínov Chorvátska, 1986, č. 55, s. 34 – 37.

MAGOCSI, P. R. Rusyn-American Literature. In: Of the Making of Nationalities There is No End. New York: Columbia University Press, 1999, s. 730 – 439.

LJAVINEC, S. Emilij Kubek – velika postava rusinskoj literatury i kuľtury. In: Rusinskyj aľmanach. Budapešt: 2006, s. 98 – 102. ISBN 978-963-06- 1839-7.

VOŽĎ – LEADER. Cleveland, O.: január 1930, č. 1.

 

In: Studium Carpato-Ruthenorum 2012/Штудії з карпаторусинітікы. Kветослава Копорова (eд.), Пряшів: Інштітут русиньского языка і културы,  100 с., с. 43 – 51, ISBN 978-80-555-0683-8.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *