Deň: 16. októbra 2018

Ivana Džundová: Snívanie na počkanie /Jurko Charitun: Moje sny/

Може я зліпшователь

бо вынашов зліпшовак

як зліпшовати ся

зліпшыти ся

і быти ліпшый

зато пишу

курты віршы

(Зліпшованя, 19)

 Zbierka poézie rusínskeho básnika Jurka Charituna Moje sny prináša pohľad do autorovej duše cez obraz túžob, prianí, snov a nádeje. Básnik vo svojich veršoch hľadá – milovanú ženu, milovanú dedinu, milovanú reč. Poézia snov je teda melancholická, intímna, sentimentálna, ľúbostná, rusínska. Autor sa v nej predstavuje ako básnik mnohých tvárí: je milujúcim i trpiacim mužom, je smutným návratom do minulosti, je bojujúcim Rusínom.

Iba láska

І світ

не світ

І ты не ты

І я не я

Наша любов

без коріня

(121)

V jeho básňach sa objavujú takmer všetky podoby lásky. Žena je v pozícii milovanej, nenávidenej, žiadanej, ale veľmi často i odmietajúcej. Nešťastnej láske sú venované básne ako napr. Повірь мі, Давно, Хто я, Глухій дзвінок, Три слова, По морозах прикрих). V týchto veršoch sa z básnika stáva slabý, smutný, deprimovaný ľudský tvor, ktorý sa utápa v beznádeji a žiali. Zlepšenie situácie ani neočakáva. Takáto beznádejná zamilovanosť je zveršovaná v básni Чеканя. Inokedy je básnikov cit sentimentálny, láska je láskavá a žiadostivá s ľahkým erotickým podtónom (Глядам модел). Zo všeobecných tradičných ľúbostných metafor autor prechádza aj k osobnej, intímnej poézii venovanej konkrétnej žene (Мірослава). V básni Доброта je láska vyjadrená cez dedinskú symboliku, ktorá je prirodzenou súčasťou rusínskej tvorby, čo nám subjektívny pocit zamilovanosti prenáša do roviny objektivizovanej sily lásky k vlasti. Básnik nezabúda aj na materinskú lásku a ako pokorný a dobrý syn svojej matky ju nevynecháva zo svojho uvažovania o tomto najsilnejšom cite. Pozitívne, výstižne, vtipne až hravo pôsobí poďakovanie mame - kritičke v básni Мушу подяковати. Žena milenka. Žena zraňujúca. Žena modla. Žena láska. Žena mnohých tvárí. ​​ Ženská žena a mužský muž – také sú vzťahy vo veršoch Jurka Charituna.

Vzduch, ktorý dýcha...voda, ktorú pije...

Квіткі

кладу на гробы предків

што одышли од нас

далеко

навікы

і незабыли

зохабити нам

нашу букву

азбуку.

(141)

 Fenomén ženy sa v tvorbe J. Charituna objavuje aj v inej polohe. Svoj obdiv k ženám, ktoré niečo dokážu vyjadril v básňach Тобі a Співацка A.С. Silu a krásu rusínskeho slova nielen prakticky využíva, ale zakomponoval ju aj priamo do tematicky ladených veršov, venovaných národu a jazyku (Чудны сны, Сканзен, Коноплі). Nekonečnosť riešenia rusínskej jazykovej otázky, radosť i bolesť Rusína, ktorý háji a bráni svoje slovo sa objavuje v básničkách ako napr. Девіза, Блуджіня, Аж серце заболить, Граматіка. V podobnom duchu sa nesú i básne venované rusínskym tradíciám, v ktorých sa prepája nostalgia a realita (Рецепт, Млинець, Борщ, Голос гусель, Мала малёвана мисочка, Характер). Ešte viac nostalgické a melancholické sú verše nadväzujúce na predchádzajúcu Charitunovu zbierku Moje žiale, teda básne o domove, o rodnom kraji, o malých veciach, ktoré robia domov tým najlepším miestom na svete (Колачі, Строскотанець, Ключі). Životodárna sila, elixír, živá voda a nevyhnutný vzduch – tým je rusínska domovina pre básnika: ​​ „Моїм еліксіром/быв/і буде/воздух/і вода/під Бескідом“ (95).

Zapletené myšlienky...

Поскручаны думкы

Свої думкы

до клубяти склучам

може їх прочітать внуча

може з ним

побавить ся мача

(36)

Aktuálnym sa v zbierke J. Charituna stáva i stále silnejší fenomén modernej doby, povrchnosť. Básnik čitateľa vychováva, apeluje na jeho úsudok, keď sa kriticky pýta: Azda treba klásť väčší dôraz na oblečenie do kostola ako na bohoslužbu? Azda je cestovanie za prácou a s ním spojené opúšťanie rodiny jediným východiskom zo súčasnej situácie? (Парадёшы, Мої сны) Na inom mieste sa z kritika stáva uvažujúci filozof hľadajúci pravdu o živote (Мушу з думками жыти, Мачік щастя). V básni Што за чудо? sa vyznáva z tejto svojej slabosti, zo zabúdania nielen nohami, ale aj hlavou stáť pevne na zemi: „То не чудо/же на світі тілько чуда/же ногы на земли/а голова в небі.“ (125) Z neba myslenia sa však dokáže vrátiť späť do reality, kde prezlieka staré ľudové pravdy do nového šatu ako napr. v básni Карты і ласка. Do tejto skupiny filozofujúcich básní v zbierke Moje sny možno zaradiť aj verše zobrazujúce kolobeh života. Čas a večnosť sa ukrýva za básňami o starobe, jej sile a kráse, ktorú často vyjadruje cez symbol vody (Ріку і рокы не заставиш, Зморщкы). ​​ 

Obyčajné slová

Писмо

(...) ​​ 

Знаю

буквы падають до ліва

Од серця пишу

бо і серце на лівім боці (33)

Poézia J. Charituna ako sám píše, ide zo srdca a tomu zodpovedá aj autorský prístup, v ktorom je lyrický subjekt často priamo stotožňovaný s autorom (Рімованя) a poézia je prirovnávaná k chlebu či láske, teda dvom symbolicky najdôležitejším ľudským hodnotám (Поезія, Слово). Hra slov je hybnou silou autorovho života. A práve básne, v ktorých sa využívajú slovné hračky sú príjemným spestrením miestami až monotónne pôsobiacej zbierky a sviežim závanom talentu (Зліпшованя).  ​​ ​​ ​​​​ 

Asi je v básňach J. Charituna málo inovácie a veľa tradície. Asi je príliš nepojojne zaľúbený do svojich predstáv o tom, čo by malo byť. Asi sa strácame v typických metaforách, v jednoduchých symboloch. Asi nechceme počuť staré pravdy aj keď v novom šate, asi nechceme niesť jeho sentimentálny kríž ​​ (Криж). Asi sa bojíme nastaviť si zrkadlo: ​​ „Ягнята боять ся вовків/курятка орлів/а люди/поглядів до глядил/До рікы позерай/до її кругів/розтягнуть твою/погужвану тварь/Забyдеш на страх.“ (Страх, 97). Asi.

Ale...

Jurko Charitun je básnik. A iba láska je vzduchom, ktorý dýcha. Iba láska je vodou, ktorú pije. Jeho obyčajné slová sa zapletajú do myšlienok. O láske. O Rusínoch. O domove. O snoch, ktoré má každý.

​​